Štvrtok po 2. pôstnej nedeli – slovo k prvému čítaniu (Jer 17,5–10)

(5) Toto hovorí Pán: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka; telo urobil svojou oporou a jeho srdce sa vzďaľuje od Pána. (6) Bude ako tamariška na púšti, neuzrie prichádzať blaho, svoj domov bude mať v suchopárnej pustatine, v zemi soľnatej, kde sa nedá bývať. (7) Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, Pán bude jeho oporou. (8) Bude ako strom zasadený pri vode, ktorý k potoku vystiera korene; nebude sa báť, keď príde horúčosť, jeho lístie zostane zelené; ani v suchom roku nebude mať starosti a neprestane rodiť ovocie. (9) Zo všetkého najklamnejšie je srdce a ťažko ho vyliečiť; kto sa v ňom vyzná? (10) Ja, Pán, skúmam srdce a skúšam zmýšľanie: každému odplatím podľa jeho cesty, podľa ovocia jeho skutkov.“

Jer 17,5–10

Včera sme si v liturgii vypočuli jedno z niekoľkých Jeremiášových osobných vyznaní. Dnes sa v Knihe proroka Jeremiáša vraciame o kapitolu späť a máme pred sebou poučenie o hriechu a jeho následkoch (vv. 1–13). Jeho súčasťou je naše čítanie. Celé poučenie je prepletené vyjadreniami o ľudskom srdci. Vieme, že za symbolikou srdca sa v Písme skrýva centrum ľudskej osoby; človek samotný so svojimi myšlienkami, rozhodnutiami, postojmi. Srdce je klamné a ťažko ho vyliečiť (v. 9a). Na rečnícku otázku, kto sa v ňom vyzná (v. 9b), sa štandardne očakáva záporná odpoveď – nikto. Náš úryvok však ponúka pozitívnu odpoveď. Existuje niekto, kto je znalcom ľudských sŕdc, a dokonca sa nám aj sám predstavuje: „Ja, Pán, skúmam srdce a skúšam zmýšľanie“ (v. 10).

Môžeme súhlasiť s Chestertonom, že mnohé (pozn. vedecké) výpravy za ľudským srdcom sa končia neúspechom, lebo ho hľadajú na nesprávnom mieste (Chesterton, 71–72). Boh ako skúsený kardiológ však vie, kde má hľadať. Úvod vyššie spomínaného poučenia opisuje najprv neradostnú diagnózu: „Vina Júdova je napísaná železným rydlom, diamantovým hrotom, je vyrytá do tabule ich srdca…“ (17,1). V srdci šarapatí niečo, čo tam nepatrí. O dôsledkoch hovorí bez zbytočných príkras záver poučenia; tým, čo majú hriech zapísaný v srdci, hrozí, že oni sami budú zapísaní v zemi (v. 13) a myslí sa tým smrť (Craigie, 230). Hoci sa hriech zdá byť neodstrániteľný, náš Lekár nezostáva pri diagnostike, ale navrhuje terapiu: „Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca.“ (31,33). Uvedenými slovami Jeremiáš neskôr ohlási novú zmluvu medzi Bohom a Izraelom.

Ani najlepší kardiológ či kardiologička na svete nezmôže nič, keď sa pacient nechce zveriť do jeho rúk. Podobne je to aj pri téme hriechu a ľudského srdca. Aby sa človek nebál odovzdať s dôverou do Božích rúk, je potrebné povzbudenie a niekedy aj varovanie. V našom prípade slúžia ako motivácia prvé štyri verše čítania so zlorečením/prekliatím (vv. 5–6) a s požehnaním/blahoslavenstvom (vv. 7–8). Rozhodujúce je, na čo sa človek spolieha. Pravá ľudskosť nezostáva uzavretá v sebe, lebo by skončila ako rastlina na vyschnutej púšti. Opakom je človek, ktorý prijíma svoju ľudskosť od Boha a žije v súlade s ním: „bude ako strom zasadený pri vode“ (v. 8a). Jeremiášov spis je realistický v tom, že nevylučuje horúčosť a suchý rok (8bc). Život s Bohom nie je ľahká prechádzka ružovou záhradou, ale je to najlepšia cesta do rajskej záhrady.

Niečo z raja už vďaka Božej dobrote nosíme vo svojom srdci. Ježiš uisťuje pred Veľkou nocou učeníkov, že on sám je v nich (Jn 14,20). Spolu s ním budujme Božie kráľovstvo v našich vzťahoch, rodinách, v našej spoločnosti. Prajem všetkým požehnaný pôstny deň.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: BCC Worship – Most
Literatúra:
CRAIGIE, P. C., Jeremiah 1–25 (Word Biblical Commentary; Dallas, TX 1991) XXVI.
CHESTERTON, G. K., Ortodoxie (Praha 2000).