Streda po 4. pôstnej nedeli – slovo k prvému čítaniu (Iz 49,8–15)

(8) Toto hovorí Pán: „V milostivom čase ťa vyslyším a v deň spásy ti pomôžem, ochránim ťa a zmluvou ľudu ťa urobím, aby si pozdvihol krajinu a rozdelil spustošené dedičstvo, (9) aby si väzňom povedal: ‚Vyjdite!‘ a tým, čo sú vo tme: ‚Zjavte sa!‘ Budú sa pásť popri cestách, ich pastva bude na všetkých holých pahorkoch. (10) Nebudú lačnieť ani žízniť a nezraní ich úpal ani slnce; lebo ich bude viesť ten, čo sa zľutoval nad nimi, a k prameňom vôd ich privedie. (11) Zo všetkých svojich vrchov cesty porobím a moje chodníky sa vyvýšia. (12) Hľa, títo prídu zďaleka, tí, hľa, od severu a od mora a tamtí z krajiny Sinim.“ (13) Plesaj, nebo, a jasaj, zem, plesaním znejte vrchy, lebo Pán utešuje svoj ľud a nad svojimi biednymi sa zľutúva. (14) Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ (15) Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona? A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem.

Iz 49,8–15

Dnešný úryvok z proroka Izaiáša sa začína Božím prisľúbením. Pán adresuje svojmu služobníkovi, ktorý sa čitateľovi spisu pred chvíľou predstavil v tzv. druhej piesni o Božom služobníkovi, veľmi povzbudzujúce slová: „V milostivom čase ťa vyslyším a v deň spásy ti pomôžem“ (v. 8). Od začiatku kapitoly môžeme sledovať zaujímavé striedanie ľudských sťažností a slabostí, na ktoré Boh vždy odpovedá novým poslaním. Služobník bedákal nad márnosťou svojej námahy (v. 4), no Boh ho chce poslať, aby bol svetlom pre celý svet (v. 6); služobníkom opovrhujú (v. 7), ale Boh ho vypočuje a urobí zmluvou ľudu (v. 8n). Uvedené Božie konanie nás môže zaraziť, ale v hĺbke srdca vnímame, aké je upokojujúce, že Boh sa nespolieha na sebaistých a bezchybných, ale zveruje poslanie ochotným.

Podobnú dynamiku môžeme pozorovať aj pri ženskej postave, ktorou je Sion/Jeruzalem. [pozn. Mesto alebo lokalita je v hebrejčine ženského rodu ako matka svojich obyvateľov.] Sion v závere nášho čítania narieka, že je opustená a zabudnutá Bohom (v. 14). Z historického hľadiska sa tu pravdepodobne odráža situácia okolo r. 520 pred Kr.; Babylonské zajatie sa už skončilo, ľudia (postava Pánovho služobníka) sa vracajú domov, ale v Jeruzaleme (postava Siona) vládnu pochybnosti, či sa život môže vrátiť do normálnych koľají. Zaujímavé je, že Boh vo svojej odpovedi nereaguje na opustenosť Siona; tá je zrejmá (54,6), ale poukázaním na vzťah mamy k dieťaťu, ktoré dojčí, zdôrazňuje, že je nemožné, aby on zabudol na svoj ľud (v. 15). Vzťah síce prechádzal krízou, ale nerozpadol sa.

Božie slovo nám ukazuje, že pozdvihnutie krajiny je úloha zverená Pánovmu služobníkovi. Ak pod služobníkom rozumieme historické spoločenstvo tých, ktorí uverili Bohu, poslúchli ho a vracajú sa z babylonského zajatia do vlasti, tak sa nám ukazuje veľmi pekná aplikácia; obnova života prichádza cez tých, ktorí sa rozhodli úprimne slúžiť Bohu. Keď to zovšeobecníme, tak môžeme povedať, že nádej prichádza cez človeka. Stotožnenie Pánovho služobníka s Ježišom Kristom, Božím Synom, ktorý sa stal človekom, pokračuje v uvedenej línii. Ježiš vyzýva, aby sme vyšli z Babylonu svojich hriechov, svojho strachu a svojej sebestačnosti. Ale ten, kto už vyšiel z Babylonu a je na ceste, má byť živým volaním pre iných, aby sa aj oni vykročili z cudziny a nabrali kurz domov.

Nech dnes naše kroky vedie ten, ktorý sa nad nami zľutoval (v. 10) a stále sa zľutúva (v. 13). Všetkým prajem požehnaný deň.

Foto: Yøe Kovalík
Literatúra:
BERGES, U., Jesaja 49–54 (ed. U. BERGES – C. DOHMEN – L. SCHWIENHORST-SCHÖNBERGER) (Herders Theologischer Kommentar zum Alten Testament; Freiburg; Basel; Wien 2015).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *