„Oci, neuveríš, aká dnes bola v triede explózia,“ spustil, sotva hodil školskú aktovku do kúta.
„Písomka? Ako dopadla?“ spýtal sa ocko bez toho, aby odtrhol oči od monitora.
„Aká písomka! Počúvaj, spadne ti sánka. Našu triedu navštívil náš najlepší cyklista. Dievčatá pišťali ako zmyslov zbavené. Bolo to čosi úžasné,“ vysvetľoval a od napätia a možno aj od blížiacej sa puberty mu hlas chvíľami preskakoval o oktávu vyššie.
„To určite, prvý apríl už bol, tak si strieľaj z niekoho iného,“ zakončil ocko o oktávu nervóznejšie.
„Mamka, mami, ani ty mi neveríš, že v našej triede bol dnes náš najlepší cyklista?“ hľadal spojenca.
„Ten taký zelený? To určite, prvý apríl už bol, tak si strieľaj z niekoho iného. Uverím, ak sa objaví v našej obývačke a aspoň žmurkne na mňa, ty rojko,“ zakončila mama trochu napajedená, že si z nej takto uťahuje. Obliekla si zásteru, aby nachystala dačo pod zub.
Keď bolo sedem hodín, zapli televízor, lebo začínali správy. Z obrazovky sa na nich zazubil náš najlepší cyklista. Bol v triede plnej uletených žiakov. Rozdával podpisy a odpovedal na otázky. Videli aj syna, aj jeho triednu, aj ostatných. Sedeli ako obarení.
„A čo odkážete našim divákom?“ zaznela na záver reportáže otázka moderátora a cyklista sa hlboko zamyslel. Po chvíľke povedal: „Dnes som zažil fantastický deň, medzi fantastickými deckami. Verím, že majú rovnako fantastických rodičov,“ zazubil sa a žmurkol priamo do kamery. Priamo do obývačky, kde na gauči sedeli ešte stále obarení ocko s mamkou.
V ten večer bolo pri televíznej obrazovke obarených rodičov ako maku.
© Júlia Hubeňáková 12. 4. 2015 2. Veľkonočná nedeľa
Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.
A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“
Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“
Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“
Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“
Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Jn 20, 19-31
