Plnosť lásky
Drahí bratia, plnosť lásky, akou sa máme navzájom milovať, Pán definoval slovami: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ Z toho vyplýva, čo hovorí ten istý evanjelista Ján vo svojom liste: „Ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov;“ teda vzájomne sa milovať, ako on miloval nás, keď za nás položil svoj život.
Veď už v Šalamúnových Prísloviach čítame: „Keď si sadneš jesť k stolu u veľmoža, dávaj pozor a všímaj si, čo ti predkladajú; a tak siahni rukou vo vedomí, že aj ty musíš také pripraviť.“ Lebo aký stôl veľmoža to je, ak nie ten, z ktorého sa prijíma telo a krv toho, čo položil za nás svoj život? A čo znamená sadnúť si k nemu, ak nie pokorne pristúpiť? A čo znamená dávať pozor a všímať si, čo ti predkladajú, ak nie rozjímať, ako si zasluhuje taký dar? A čo znamená tak siahnuť rukou, aby si vedel, že aj ty musíš také pripraviť, ak nie to, čo som už povedal: že ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov? Tak to hovorí apoštol Peter: „Kristus trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach.“ To znamená pripraviť také isté. To robili s horúcou láskou svätí mučeníci. A ak nemáme márne sláviť ich spomienky a pristupovať k Pánovmu stolu na tej istej hostine, na ktorej sa aj oni sýtili, musíme ako oni aj my také pripraviť.
Preto si pri tomto stole nespomíname na nich tak ako na ostatných, čo odpočívajú v pokoji a my sa za nich modlíme, ale skôr tak, že sa oni budú modliť za nás, aby sme vytrvalo išli v ich šľapajach; veď dokázali tú lásku, o ktorej Pán povedal, že väčšej niet. Lebo svojim bratom preukázali to isté, čo sami prijali z Pánovho stola.
Tým nechcem povedať, že by sme sa mohli vyrovnať Kristovi Pánovi, aj keby sme preňho podstúpili mučeníctvo až do krvi. On mal moc dať svoj život a zasa si ho vziať. My však nežijeme, dokiaľ chceme, a umierame, aj keď nechceme. Keď on zomrel, hneď v sebe zabil smrť, my sa v jeho smrti vyslobodzujeme zo smrti. Jeho telo nevidelo porušenie, naše si až po porušení na konci vekov skrze neho oblečie neporušenosť. On nás nepotreboval, keď nás mal spasiť; my bez neho nemôžeme nič urobiť. On je pre nás, ratolesti, viničom, my bez neho nemôžeme mať život.
A napokon: aj keby bratia zomierali za bratov, nijaký mučeník nevylieva krv na odpustenie bratových hriechov, ako to urobil on za nás. Ale tým pre nás neurobil niečo, čo by sme mali nasledovať, ale za čo máme ďakovať. A pokiaľ mučeníci vyliali svoju krv za bratov, potiaľ preukázali to isté, čo prijali z Pánovho stola. Milujme sa teda navzájom, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého za nás.
Z Traktátov svätého biskupa Augustína na Jánovo evanjelium
(Tract. 84, 1-2: CCL 36, 536-538)
