Slnko ešte tuho spalo, no oni už boli na ceste. Mali namierené na letisko. „Keby sa tak pokazilo auto, keby prišla búrka, keby nás zastavili policajti…“, takto a podobne chceli zastaviť čas deti. Letisko bolo obrovské. Pripadali si v ňom ako mravčekovia. Ocko vybral z auta kufre a ešte raz si skontroloval doklady. Všetko bolo v poriadku. Pomaly sa blížili k zóne, za ktorú už smel len ocko.
Najprv objal najstaršieho syna. „Pamätaj, že budeš mať na starosti mladších súrodencov a mamu. Nikdy nedopusť, aby ste sa doma hádali. Verím ti a som veľmi šťastný, že ťa mám.“ Najstarší zatlačil naspäť slzičku a tuho objal ocka.
Potom prišiel na rad prostredný. „Nemohol by som odísť, keby som nemal istotu, že si veľmi zodpovedný. Také lepidielko našej rodiny, ktoré na všetko myslí a je usilovné ako včielka. Maj to všetko pod palcom, pokým budem preč. Spolieham sa na teba.“ Nasledovalo objatie a jemný pohlavok.
„No poď sem, moja princezná,“ uchopil ocko najmladšiu a vyzdvihol ju vysoko, najvyššie, ako sa len dalo. „Vieš, že si slniečkom našej rodiny. Tak ťa prosím, svieť a prežiar každý mráčik, aj cez slzičky. Lebo keď svieti slniečko cez slzičky, vtedy sa ukáže dúha. A v dúhe je Boh.“ Oj, ale tiekli. Ako vodopád.
Rozlúčka s mamkou bola najtichšia. Vlastne bola bez slov. Všetko si povedali doma.
Potom sa im stratil z dohľadu a lietadlo im ho vzalo kamsi na opačnú stranu zemegule.
Cesta z letiska bola dlhá a mĺkva. Každý si v hlave premietal svoje malé tajomstvá s ockom. Keď vošli do obývačky, začali sa smiať ako na povel: na obrazovke televízora bola nalepená veľká fotografia, ich najveselšia. Bol na nej ocko v momente, keď si zastrihával vlasy strojčekom a zabudol si naň nasadiť nadstavec. Mal vtedy hlavu ako koleno.
© Júlia Hubeňáková , 17. 5. 2015 7. veľkonočná nedeľa
Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.
Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo.
Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.
Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.
Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda.
Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ Jn 17, 11b-19
