1. pôstna nedeľa C – slovo k prvému čítaniu (Dt 26,4–10)

Mojžiš povedal ľudu: (4) „Kňaz vezme kôš z tvojej ruky, položí ho pred oltár Pána, tvojho Boha, (5) a ty pred Pánom, svojím Bohom, povieš: ‚Môj otec bol potulný Sýrčan. Zostúpil do Egypta a žil tam ako cudzinec vo veľmi malom počte. Tam vzrástol na veľký, silný a nesmierne početný národ. (6) Egypťania nás týrali a prenasledovali ukladaním najťažších robôt. (7) My sme volali k Pánovi, Bohu svojich otcov, a on nás vypočul a zhliadol na naše poníženie, lopotu a útlak. (8) Pán nás vyviedol z Egypta silnou rukou a vystretým ramenom za veľkej hrôzy, znamení a zázrakov a (9) priviedol nás na toto miesto a dal nám túto krajinu oplývajúcu mliekom a medom. (10) A hľa, teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane.‘ A necháš ich pred Pánom, svojím Bohom, a pokloníš sa Pánovi, svojmu Bohu.“

(Dt 26,4–10)

Malé historické krédo Izraela (Dt 26,5–9) predstavuje Egypt ako miesto, kde sa dá bývať. Dokonca je to taký blahodarný priestor, že z kočovného cudzinca – praotca Jakuba –, ktorý tam zostúpil len ako drobná hŕstka, sa stáva veľký, silný a početný národ (v. 5). Na prvý pohľad sa v Egypte napĺňa prísľub, ktorý dostal Abrahám: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!“ A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo!“ (Gn 15,5). Dokonca by sa tu sčasti dalo vidieť uskutočnenie prvého prikázania z raja: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1,24). Ale biblický čitateľ už vie, že krajina hrobov (pyramíd) sa nemohla stať novým rajom pre človeka.

Pozitívna vlna, na ktorej sa viezol patriarcha Jakub a jeho potomstvo, dosahuje v Egypte svoj vrchol a potom veľmi rýchlo klesá. Vyznanie viery Izraela totiž charakterizuje Egypt aj ako miesto útlaku a hrdlačenia, kde sa z výšky nezadržateľne padá nadol (v. 6). V najväčšom trápení však prichádza na scénu prvok, ktorým sa otvára nová, zatiaľ neviditeľná dimenzia. Tým prvkom je modlitba (v. 7). Doterajší aktéri boli ľudia. Jedni putovali, usadili a rozrastali sa; druhí týrali a prenasledovali. Modlitba vytvára priestor pre Boha, ktorý počul a videl. Prvý krok, ako pomôcť tomu, kto má ťažkosti, je počuť a vidieť. Nie je to vlastne nič mimoriadne, ale v skutočnosti tak veľmi potrebné.

Preklad dokáže len ťažko vyjadriť, ako Boh odpovedal na hlas volania tých, čo boli utláčaní. Vy-viedol ich z Egypta (v. 8) a pri-viedol do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom (v. 9). Znie to fádne, ale v obidvoch prípadoch používa hebrejčina spôsobovací tvar (tzv. hifíl). V Písme tento tvar často označuje skryté Božie konanie, ktoré je pre človeka viditeľné iba pohľadom viery. Bez viery prehliadame neviditeľného pôvodcu tohto deja. Bez viery je chodenie Izraelitov hore-dole rovnaké ako „sťahovanie“ akýchkoľvek skupín, kmeňov či národov. S vierou spoznáva Boží ľud, že jeho vyjdenie z Egypta spôsobil Boh (Heller).

Aj my dnes voláme k Bohu o pomoc; vo svojom vlastnom mene, aj v mene tých, ktorí sami prosiť nie sú schopní. Nech v nás modlitba prehlbuje vieru, že Boh koná; že počuje, vidí a zasahuje v prospech utláčaných. Nech nás Boh vyvedie zo zloby, nenávisti a vojny. Nech daruje Ukrajine, Rusku a celému svetu pokoj. Požehnanú nedeľu všetkým.

Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra: HELLER, J., Na čem mi záleží: Rozhovory nad Biblí (Praha 2009).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.