2. pôstna nedeľa C – slovo k prvému čítaniu (Gn 15,5–18)

(5) Boh vyviedol Abrama von a povedal mu: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš.“ A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo.“ (6) On uveril Pánovi a to sa mu počítalo za spravodlivosť. (7) Potom mu povedal: „Ja som Pán, ja som ťa vyviedol z Uru Chaldejcov, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu.“ (8) On sa opýtal: „Pane, Bože, podľa čoho spoznám, že ju budem vlastniť?“ (9) Pán odpovedal: „Prines mi trojročnú jalovicu, trojročnú kozu a trojročného barana, hrdličku a holubicu.“ (10) On vzal všetky tieto zvieratá, rozpolil ich a obe polovice položil vzájomne oproti sebe; vtáky však nerozpolil. (11) Na mŕtve telá zlietali dravé vtáky a Abram ich odháňal. (12) Keď zapadlo slnko, na Abrama doľahol tvrdý spánok a prenikla ho veľká, príšerná hrôza. (17) Keď už slnko zapadlo a nastala hustá tma, zjavila sa dymiaca pec a ohnivá pochodeň, ktorá prechádzala pomedzi rozpolené zvieratá. (18) V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu slovami: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku, Eufrat.“

(Gn 15,5–12.17–18)

Biblia je v prvom rade kniha viery. Vzniká v prostredí viery a na každej svojej strane odráža skúsenosť viery. V Starom zákone síce nenájdeme žiadnu poučku, čo je viera, ale je v ňom množstvo rozprávaní o ľuďoch, ktorí verili. Jedným zo živých príkladov viery je Abrahám. Boh s ním v dnešnom čítaní z Knihy Genezis uzatvára zmluvu a dáva mu prísľub, že bude mať veľké potomstvo a dostane do vlastníctva krajinu. Svätopisec nám stručne približuje Abrahámovu reakciu na Božie slová: „uveril Pánovi“ (v. 6).

Veľké potomstvo a vlastná krajina Abrahámovi chýba. Ešte stále totiž nemá deti a býva ako cudzinec v Kanaáne. Nemá žiadnu záruku, že Božie sľuby sa splnia, ani, že to všetko, čo vníma, nie je iba prelud či vlastná fantázia jedného frustrovaného muža. Robí krok viery a rozhoduje sa postaviť svoj život na Bohu. Môžeme tu pekne vidieť, že viera nie je stopercentná istota. Je to voľba, ktorá so sebou nesie aj istú mieru rizika, či dobrodružstva. Je to spoľahnutie sa, že ten druhý nás nesklame. To je aj základný význam hebrejského výrazu aman, ktorým sa vyjadruje, že Abrahám uveril – byť pevný, spoľahlivý, trvalý, verný (Heller, 174–175).

Abrahám stavia svoj život na tom, o kom dúfa, že ho dokáže udržať a nenechá padnúť – na Bohu, s ktorým už všeličo skúsil Už sme hovorili, že tu nejde o úplnú istotu. Ďalší rozmer viery je, že nevylučuje otázky. Abrahám uveril Bohu, ale pýta sa, pretože pýtanie sa patrí k viere: Pane, Bože, podľa čoho spoznám, že budem vlastniť túto krajinu? (v. 8). Otázka prišla až po konštatovaní Abrahámovej viery, ale to neznamená, že zrazu neverí. Skôr hľadá uistenie a možno vychádza z toho, čo sa udialo pri zmluve s Noemom, keď Boh ustanovil dúhu ako viditeľné znamenie pre ľudí (Gn 9,12n).

Pôstne obdobie je priestorom pre obnovu viery celej Cirkvi. Aj my máme otázky a možno aj pochybnosti pri pohľade na všetko, čo sa deje okolo, ale neplašme sa a nebojme sa pýtať v modlitbe. Inšpirujme sa Abrahámom, ktorý si zoči-voči výzvam svojho života vybral cestu dôvery v Boha. Jeho príbeh ukazuje, že sa to oplatilo. Nech je pre nás povzbudzujúcim znamením ukrižovaný a vzkriesený Ježiš Kristus. Všetkým prajem požehnanú Druhú pôstnu nedeľu.

Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra: HELLER, J., Hlubinné vrty (Praha 2008).

Staršie zamyslenia k aktuálnemu čítaniu nájdete v archíve našej stránky:
február 2013
február 2016

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.