10. nedeľa po Zoslaní Svätého Ducha (Mt 17,14-23)

14 Keď prišli k zástupu, pristúpil k nemu istý človek, padol pred ním na kolená 15 a hovoril: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo často padne do ohňa a často do vody. 16 Priviedol som ho k tvojim učeníkom no nemohli ho uzdraviť.“ 17 Ježiš povedal: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho sem ku mne.“ 18 Ježiš zlému duchu pohrozil, ten z neho vyšiel a chlapec bol od tej hodiny zdravý. 19 Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ 20 On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: »Prejdi odtiaľto ta!« – prejde. A nič vám nebude nemožné.“ 21 (Tento druh sa nedá vyhnať ináč, iba modlitbou a pôstom.) 22 Keď boli spolu v Galilei, Ježiš im povedal: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí; 23 zabijú ho, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“  (Mt 17,14-23)

Z evanjeliovej udalosti máme dojem, že dieťa bolo posadnuté zlým duchom. Ježiš totiž pohrozil a zlý duch z neho vyšiel (v. 18). Čo to bolo? Grécky text hovorí selēniádzomai – námesačný alebo aj epileptik. V skutočnosti nevieme presne určiť diagnózu podľa moderných poznatkov. V každom prípade išlo o niečo, čo nemal ani chlapec ani rodičia v moci, nemali to pod kontrolou, nedokázali kontrolovať ani nič s tým urobiť. Ono ich malo v moci.

Choroba či zlý duch, alebo zlý duch prejavujúci sa chorobou, mali v moci dieťa. Posadnutosť – latinsky possesio ukazujú na „sedieť na niečom, na niekom“. Sedieť a držať sa toho a za žiadnu cenu to nepustiť. Ako dieťa, ktoré si privlastní hračku a už ju nikomu nedá.

Je dobré, ak šofér sa „zmocnil“ volantu, má pod kontrolou auto. Ovláda ho. Je dobré, ak chirurg sa „zmocnil“ skalpelu a ovláda ho. Je zlé, ak človek ovláda druhého človeka. Nemáme radi vlády, ktoré sa zmocňujú ľudí, kontrolujú ich, ovládajú…lebo zbavujú človeka slobody. Aj predstavený či šéf, ktorý ovláda iných, znižuje ich na obyčajné predmety ba dokonca svojich otrokov. Niekedy sú to ľudia, ktorí sa radi zmocňujú iných, panujú nad nimi. Držia ich v moci. Túto tendenciu vlastniť, ovládať objavuje v sebe každý.

Písmo nás však učí, že okrem ľudí, nás môžu ovládať aj iné veci, iné osoby. Môžu nás ovládať sily temna. Ako ich rozpoznať? Všetko, čo ma oberá o slobodu, o radosť, o tvorivosť, je zlé. Všetko, čo ma vedieť k súdu a odsudzovaniu iných, k neustálemu poukazovaniu na ich chyby, nie je od Boha. Hebrejsky súdiť, obviňovať je satan (Zach 3; Zjv 12,9-10).

Inokedy nás chytí temnota skrze vlastné skúsenosti. Sú to naše sklamania, rozčarovania z iných ľudí. Alebo strata blízkej osoby, rozpadnutý vzťah. Niečo, kvôli čomu sa nám „rozpadne svet“, spôsobí bolesť, trpkosť. Tieto emócie ľahko využije temnota a chytí nás do siete trpkosti, žiaľu či hnevu… nechceme sa toho pustiť, vnímame iba túto bolesť či nespravodlivosť. A už nad nami panuje negativizmus a nevidíme ani Boha ani ľudí. Všetko vidíme cez vlastné utrpenie. Sme „posadnutí“ utrpením a bolesťou. Môže to byť tak silné, že nás vskutku paralyzuje.

Inokedy sa môže človek dostať do područia vlastných predstáv, myslenia. Na základe skúsenosti si vybudujem videnie sveta a nič iné nie je pravdivé iba to moje. V skutočnosti sa staneme otrokom vlastného myslenia, vlastného svetonázoru, vlastného videnia života. A nič a nikto nám to nevyhovorí. Nečudo potom, že Boh nemá šancu vstúpiť do nášho života, prehovoriť, dotknúť sa, lebo ja som svojim postoj už dávno zavrel dvere.

Vstup do baziliky Narodenia v Betleheme je veľmi nízka a úzka bránička. Možno má 110 cm. Človek sa musí skloniť, aby mohol vojsť a zažiť krásu antického chrámu, zlatých mozaík, miesta narodenia Pána i čaro celej atmosféry. Ak sa nezohne, nevojde. Symbolicky to vyjadruje aj liek na naše „posadnutia“. Zohnúť srdce i myseľ, že veci môžu byť inak. Že to, čo prežívam môže mať zmysel, úplne iný ako čakám alebo aký som logicky poskladal. Zohnúť, skloniť sa, znamená otvoriť možnosť pre inú perspektívu; znamená to, otvoriť bránu srdca Bohu, ktorý môže i chce vstúpiť.

Láska je taká dispozícia mysle, ktorá ničomu nedáva prednosť pred poznaním Boha. Ale tento stav lásky nikdy nemôže dosiahnuť ten, kto je duchom pripútaný k nejakým pozemským veciam. (Maxim Vyznávač, O láske. Centuria 1, cap. 1, 4-5. PG 90, 962).

Tie pozemské veci môžu byť aj bolesť či vlastné myslenie. Majme odvahu skontrolovať seba, svoje postoje a pripustiť, že je tu aj alternatíva. Iná možnosť. Ježiš vtedy vstupuje a oslobodzuje.

Róbert Jáger, 2018

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.