11. nedeľa B – slovo k prvému čítaniu (Ez 17,22–24)

(22) Toto hovorí Pán, Boh: „Ja sám vezmem halúzku z vrcholca vysokého cédra a zasadím ju; z najvyšších vetiev odlomím konárik a zasadím ho na vysokom a vyčnievajúcom vrchu. (23) Zasadím ho na vysokom vrchu Izraela; vyženie konáre, prinesie ovocie a stane sa nádherným cédrom. Pod ním bude bývať vtáctvo, všetko, čo má krídla, bude hniezdiť v tôni jeho konárov. (24) Vtedy spoznajú všetky stromy poľa, že ja som Pán; ponižujem strom vysoký a povyšujem nízky. Nechám uschnúť strom zelený a kvitnúť bude strom suchý. Ja, Pán, som to povedal a aj urobím.“

Ez 17,22–24
Audionahrávka zamyslenia…

Uveriť, že existuje nádej a tma nezvíťazí, je veľká vec. Platilo to v dobách starozákonného Božieho ľudu a platí to aj dnes. Prorok Ezechiel, z ktorého je naše dnešné liturgické čítanie, píše veľmi tvrdo o Božom ľude, že stratil schopnosť učiť sa zo životných situácií: „majú oči na videnie, no nevidia, uši na počúvanie, no nepočujú“ (Ez 12,2). Zaslepenosť a vzdorovitosť spôsobila, že jeruzalemský kráľ Jójakin, šľachta a neskôr takmer všetci bežní obyvatelia Južného (Júdskeho) kráľovstva boli odvedení do zajatia v Babylone.

Naše dnešné čítanie je záverom 17. kapitoly Knihy proroka Ezechiela, ktorej niektorí biblisti dávajú veľmi priliehavý názov – Smrť a vzkriesenie Júdskeho kráľovstva (Allen, 249). Smrťou sa však paradoxne nechápe Babylonské zajatie. Ukazuje sa, že to bol skôr liečivý trest; príležitosť, aby sa spamätali, pretože sám Boh ich rukami kráľa Nabuchodonozora odtrhol a zaniesol do Babylonu (vv. 3–4.12). Väčším nešťastím bolo to, že nový jeruzalemský kráľ Sedekiáš, ktorého dosadil Nabuchodonozor, sa proti nemu vzbúril a prosil o pomoc egyptského faraóna (v. 15).

Obrátiť sa v túžbe po nezávislosti na Egypt bola klamlivá nádej, o ktorej proroctvo opakovane hovorí, že vyschne (vv. 9.10) a vyschne aj každý, kto sa jej drží. Spoľahlivá nádej je len v Bohu; on daruje skutočnú slobodu a obnovuje život. Teraz chce nanovo, a už bez prispenia cudzej (ľudskej) moci, zasadiť vrcholec vysokého cédra, ktorý predstavuje Južné kráľovstvo, na jeho pôvodné miesto (v. 22). Pravá nádej rodí ovocie a prekypuje životom; z konárika (v. 22) sa stane veľký strom, ktorý poskytne vhodný priestor všetkému vtáctvu (v. 23).

Božie spásne konanie prekračuje hranice Izraela a smeruje k tomu, aby ho spoznali všetky stromy poľa (v. 24), čiže susedia Izraela a v konečnom dôsledku celý svet. Bezprostredne pred naším čítaním sa spomína, že najprv Izrael rozpozná, kedy hovorí a koná Boh (v. 21). Poznanie vo Svätom písme nie je nikdy len teoretická záležitosť. Aj v našom prípade ide o živú skúsenosť s Bohom. Koho sa Boh nejakým spôsobom dotkol, chce ho spoznať bližšie, a tak sa začína cesta nádeje, radosti a slobody.

Kráľom nového Izraela je pre nás kresťanov Ježiš Kristus. Strom kríža, na ktorom sa za nás obetoval, čnie nad celým svetom ako maják nádeje a ako priestor, kde Boh dáva rozkvitnúť tomu, čo je v nás suché a povyšuje, čo je v nás nízke. Postavme sa dnes aspoň v duchu ku Kristovmu krížu a jednoduchým prežehnaním naberme z jeho ovocia. Vyprosujem všetkým požehnanú nedeľu.

K dnešnému čítaniu sa v archíve našej stránky nachádza aj jeden starší komentár.

Foto: Tamara Bujdošová.
Hudba:
Literatúra: ALLEN, L. C., Ezekiel 1–19 (Word Biblical Commentary; Dallas 1994) XXVIII.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.