Toto hovorí Pán: (10) „Na Dávidov dom a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosti a pokorných prosieb a budú hľadieť na mňa. A nad tým, ktorého prebodli, budú nariekať, ako sa narieka nad jediným synom, a žialiť nad ním, ako sa žiali nad prvorodeným. (11) V ten deň bude v Jeruzaleme veľký nárek, podobný náreku v Adadremmone na mageddskej pláni. (13,1) V ten deň bude otvorený prameň pre Dávidov dom a obyvateľov Jeruzalema na očistenie od hriechov a od nečistoty.“
(Zach 12,10–11; 13,1)
Nedeľný úryvok z proroka Zachariáša predstavuje tajomnú postavu prebodnutého. Nepoznáme dôvod prebodnutia, ale vieme, kto tento násilný čin spáchal. Zodpovednosť za skutok nesie Dávidov dom – čo je odkaz na kráľa a kráľovskú dynastiu – a obyvatelia Jeruzalema. Niekto bol zabitý na kráľov rozkaz a so súhlasom, resp. na podnet Jeruzalemčanov (Jerome Biblical Commentary, 1128).
Po zločine by mal na základe bežnej logiky nasledovať trest. V našom čítaní prorok navzdory očakávaniam neprichádza s hrozbami, ale ohlasuje záchranu. Boží plán nie je vychrlenie hnevu na previnilcov, ale vyliatie ducha milosti (12,10). Nepopiera sa tu hriech ľudí, nezatvárajú sa oči pred zlom, ktorého sa dopustili, ale otvára sa pre nich očistný prameň (13,1).
Mohutný nárek nad prebodnutým je prejavom ľútosti. Najprv je prirovnaný k smúteniu nad smrťou prvorodeného syna (12,10). Vzápätí sa prirovnáva k plaču v Adadremmone na mageddskej planine. Toto druhé prirovnanie môže odkazovať na dnes už neznámy výročný rituál oplakávania kanaánskeho božstva búrky Adada alebo na žiaľ za júdskym kráľom Joziášom, ktorý bol zabitý v boji s faraónom Nechaom práve v údolí Magedo (2 Krn 35,22).
Motív náreku je zasadený doprostred výrokov o záchrane. Uvedomenie si vlastnej zloby prichádza až po Božom zásahu. Môžeme povedať, že podľa tohto Zachariášovho proroctva Božia milosť predchádza ľudskú ľútosť. Ľútosť je ovocím; odpoveďou na Božie konanie. Celá scéna je prostredníctvom frázy „v ten deň“ situovaná do bližšie neurčeného budúceho eschatologického času.
Pristavme sa pri identite prebodnutého. Preklad a výklad celého 10. verša nie je jednoduchý a je predmetom rozsiahleho štúdia a diskusií. Náš lekcionár v zhode s Novou Vulgatou rozlišuje v úvodnom verši dve osoby; prvou je Boh, ktorý hovorí, že vyleje ducha a druhou je prebodnutý, nad ktorým sa bude nariekať. V tomto prípade by mohlo ísť o nejakého proroka, ktorý bol zavraždený, kvôli nepopulárnemu posolstvu (Jerome Biblical Commentary, 1128).
V ostatných súčasných slovenských prekladoch (s výnimkou Boteka) je Boh a prebodnutý jedna osoba: „budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli“ (v. 10). Takéto chápanie „prebodnutého Boha“ podporuje napr. aj starobylý Hieronymov preklad do latinčiny z prelomu 4. a 5. stor.: „et aspicient ad me quem confixerunt“. Prebodnutie by mohla byť metafora, ktorá vyjadruje, že Boha sa dotýka ľudská rebélia (Goldingay, 299).
Na predkresťanských adresátov isto pôsobil obraz prebodnutého Boha zvláštne. Cudzia im musela byť aj myšlienka nariekania nad Bohom, ako nad mŕtvym, veď predsa Boh Izraela je živý Boh (Goldingay, 299). Kresťanský čitateľ spolu s Evanjeliom podľa Jána (Jn 19,37) a s Knihou zjavenia apoštola Jána (Zjv 1,7) nanovo číta Zachariáša a prebodnutého spoznáva v ukrižovanom Ježišovi (Jn 19,37).
Až v Ježišovi, ktorý je hlboko zjednotený so svojím Otcom (Jn 10,30), sa odhaľuje, ako môže byť Boh prebodnutý nie len metaforicky, ale skutočne. Tešme sa, že má Boh o nás záujem. Ďakujme mu, že nám v Ježišovi daroval ducha milosti a otvoril nám prameň očistenia. Všetkým prajem požehnanú nedeľu.
Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra:
COLLINS, J. J. et al. (ed.), The Jerome Biblical Commentary for the Twenty-First Century (London; New York; Oxford; New Delhi; Sydney 2022).
GOLDINGAY, J. – SCALISE, P. J., Minor Prophets II (Understanding the Bible Commentary Series; Grand Rapids, MI 2012).
