13. nedeľa C – slovo k prvému čítaniu (1 Kr 19,16b.19–21)

Pán povedal Eliášovi: (16b) „Elizea, Safatovho syna z Abelmehuly, pomažeš za proroka namiesto seba.“ (19) Keď Eliáš zišiel z vrchu, našiel Elizea, Safatovho syna, orať na dvanástich záprahoch volov; sám bol pri dvanástom. Eliáš prišiel k nemu a hodil naň svoj plášť. (20) On hneď zanechal voly, bežal za Eliášom a povedal: „Dovoľ mi, prosím, pobozkať svojho otca a matku, potom pôjdem za tebou.“ On mu odvetil: „Choď a vráť sa; lebo vieš, čo som ti urobil.“ (21) Elizeus odišiel od neho, vzal záprah volov, zabil ich, na postroji uvaril mäso a dal ľuďom jesť. Potom vstal, šiel za Eliášom a posluhoval mu.

(1 Kr 19,16b.19–21)

Na prvý pohľad sa zdá, že v dnešnom čítaní máme samé dokonalé príklady poslušnosti. Eliáš na Boží podnet ustanovuje Elizea za svojho nástupcu a Elizeus opúšťa rodinné prostredie a odchádza preč s Eliášom. V skutočnosti je to inak.

Eliáš je na úteku pred kráľovnou Jezabel a najradšej by skoncoval nie len s prorockou službou, ale aj so svojím životom. Boh ho privádza na vrch Horeb (Sinaj), kde sa mu prihovára podobne ako sa v dávnych časoch prihováral Mojžišovi. Eliáš dostáva od Boha tri úlohy; pomazať Hazaela za kráľa nad Aramom (v. 15), pomazať Jehua za kráľa nad Izraelom (v. 16a) a pomazať Elizea za proroka namiesto seba samého (v. 16b). Horeb sa takto stáva miestom nového povolania Eliáša.

Všimnime si, že Eliáš k zvereným úlohám pristupuje veľmi zvláštne. Začína od konca – od Elizea. Prvé dve úlohy očividne ignoruje. Kvôli úplnosti si uveďme, že o pomazaní prvého kráľa Písmo nehovorí a druhého neskôr pomazal až niektorý z Elizeových žiakov (2 Kr 9,6). Pri Elizeovi je zaujímavé to, že Eliáš namiesto pomazania hádže naňho svoj plášť (v. 19). Eliáš teda vôbec nesplnil, čo od neho žiadal Boh, resp. v prípade Elizea konal takpovediac po svojom.

Elizea treba vyzdvihnúť nie len za pohotovú reakciu, ale aj za to, že správne pochopil význam gesta, ktoré urobil Eliáš, keď naňho hodil plášť. Menej pochopiteľné je to, čo nasleduje ďalej. Elizeus vyjadruje túžbu rozlúčiť sa s rodičmi (v. 20), avšak rodičia sa na scéne neobjavujú a my namiesto toho čítame, ako Elizeus robí veľkú hostinu pre ľudí (v. 21). Eliáš robil veci inak, ako to chcel Boh. Elizeus robí veci inak, ako to pôvodne zamýšľal on sám.

Otázka nie je, prečo to tak urobili Eliáš a Elizeus. Tu nejde len o starodávne príbehy. Eliáš s Elizeom sú v každom z nás. My sa konfrontujeme s tým, čo chce Boh a často si robíme po svojom. A niekedy máme problém splniť, čo sme sami povedali. Zvláštne konanie týchto dvoch mužov Písmo nekomentuje. Dostávajú priestor na dozrievanie. Aj nám Pán Boh dáva príležitosti, aby sme dozrievali ako ľudia, ako veriaci kresťania, každý na svojom mieste, kde žijeme.

Elizeus nakoniec prerušuje reťaz nesplnených slov. Na výzvu „Choď a vráť sa“ (v. 20) odpovedá tým, že vstal a išiel za Eliášom (v. 21). Možno je to maličkosť, ale práve takéto drobné kroky tvoria cestu života. Nedokonalosti nech nás neodradia. A úspechy berme s pokorou. Všetkým prajem požehnanú nedeľu.

Foto: Yøe Kovalík.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.