17. Nedeľa po Zoslaní Sv. Ducha (Mt 15,21-28)

knanaitho-jesus-and-the-canaanite-woman-13421 Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. 22 Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ 23 Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ 24 Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ 25 No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ 26 On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ 27 „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ 28 Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.

Veľká a malá viera. Čo vlastne znamená veriť? Väčšina ľudí je presvedčená, že veriť je intelektuálna záležitosť: rozumom prijať isté fakty. Iní majú na mysli chodenie do chrámu a modlitbu. Pre niekoho je viera to, že vie, že tu ktosi je nad nami. Iní pod vierou myslí túžbu po a techniku manipulovania vyššej moci, energie. Pre iného je viera „držať hubu a krok“ či už v Cirkvi alebo v akejkoľvek inej organizácii. Sú ľudia, ktorí vieru – už nech ju definujeme ako chceme – vôbec nepotrebujú. Zvlášť postavenie a sociálne zabezpečenie dávajú istý pocit istoty…vieru potrebujú chudáci, trpiaci, starí – tvrdia tí, čo ju nepotrebujú.

Čo znamená veriť, keď sa pozrieme na Kanaánčanku? Za žiadnych okolností to nebolo „intelektuálne prijatie právd“ ani „chodenie na miesto modlitby“ nebola to ani túžba alebo snaha „manipulovať“ nejakú energiu a už vonkoncom to nebolo „držať hubu a krok“. Kanaánčanka nielen vedela, že tu ktosi je, ale s touto osobou chcela vytvoriť vzťah. „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ (v. 22). Niekto by mohol namietať, že je to čisto zištné. Chcela uzdravenie dcéry. Zištné? Skôr prejav solidarity a starostlivosti. Prosiť akékoľvek dobro pre iného je vždy prejav solidarity a veľkodušnosti. Akoby sme mohli zhrnúť vieru tejto ženy? Dôvera a neodbytnosť. Nenechala sa odbiť, kým ju Ježiš nevypočul. Dôvera, neodbytnosť, ochota čakať a nechať sa ponížiť sú charakteristikami ženinho postoja.
Viera totiž v prvom rade a v pôvodnom slova zmysle je dôvera, spoliehanie sa na. Abrahám počul hlas a dôverujúc mu, vydal sa na cestu. Mojžiš počul hlas, ktorý k nemu hovoril z horiaceho kra a dôverujúc mu, vydal sa na cestu. Keď podrobne čítame Bibliu zisťujeme, že biblické dejiny nám ukazujú dva základné typy veriacich. Tých, čo sa spoľahli na Pánov hlas hneď – ako Abrahám, Mojžiš, kráľ Dávid. Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí sa obrátili na Pána s prosbou a vypočutie – záchrana vyústili do dôvery. K nim patrí kráľ Ezechiáš, ktorý v chorobe s dôverou sa obracal k Pánovi (2 Kráľov 20:1-6) aj Anna, ktorá nemala deti a bola ponižovaná pre svoju neplodnosť (1 Sam 1:1-2:11). Ale aj prvá skupina prešla svojimi temnými chvíľami a potrebovali zažiť Božiu záchranu. Abrahám počas 30 rokov, kým čakal na narodenie syna alebo vo chvíli, keď mal obetovať Izáka. Mojžiš zoči voči faraónovi a jeho tvrdosti. K viere totiž patrí nielen dôvera ale aj istý typ „neistoty“ a zážitok záchrany vtedy, keď je už všetko stratené.

Viera je túžba vytvoriť vzťah s Ním, trpezlivé čakanie i dôvera, keď sa zdá, že nič nemám pod kontrolou. Je to veľmi podobné ako medzi dvoma osobami, medzi dvoma ľuďmi. Aj tam sú potrebné všetky „komponenty“ vzťahu. A pred tým všetkým treba hľadať. Kto hľadá, ten nájde. Kto nehľadá, nenájde.

Známy anglikánsky kňaz John Newton (1725-1807) mal zaujímavú cestu obrátenia. Začínal ako obchodník s otrokmi, bol kapitánom otrokárskej lode, nakoniec naverbovaný do armády, utiekol, zbičovaný a ponížený, chvíľu aj otrok…… na ceste späť do Anglicka, pri brehoch Írska skoro stroskotali. V búrke 10. júna v roku 1748 v smrteľnom strachu, keď sa loď začala napĺňať vodou, začal volať k Bohu. Zážitok záchrany bol začiatkom cesty viery. Ešte dlho musel čakať kým ho prijala anglikánska cirkev. Medzitým neúnavne pôsobil ako laik, študoval, ba svoje štúdie dokončil doktorátom z teológie. Nevzdal sa, dôveroval, bol trpezlivý a niesol aj ťarchu temnej noci odmietnutia. Anglický svet ho pozná ako muža viery. Stal sa vyhľadávaným duchovným vodcom. (viac http://sk.wikipedia.org/wiki/John_Newton ). Na začiatku však bola kríza a hrozba smrti, podobne ako u Kanaánčanky. A následne jeho trpezlivosť. ani on ani ona nezostali bez odpovede.

róbert jáger, 2014, prezentačný obrázok  http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Ilyas_Basim_Khuri_Bazzi_Rahib_-_Jesus_and_the_Canaanite_Woman_-_Walters_W59243A_-_Full_Page.jpg

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.