5. nedeľa po Zoslaní Sv. Ducha (Jn 17,1-18)

16439678-face-of-jesus-from-shroud-of-turin1 Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, 2 tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. 3 A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. 4 Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. 5 A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. 

6 Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. 7 Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, 8 lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal.
9 Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. 10 A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. 11 Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. 12 Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. 13 Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. 14 Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. 15 Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. 16 Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. 17 Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. 18 Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta.

Ježišova modlitba zaznieva v predvečer vlastnej smrti, v rámci rozlúčkovej reči. Stojí za povšimnutie, že „rozlúčková reč“ nie je smutná, beznádejná alebo stiesňujúca – ako by sa dalo očakávať v prípade niekoho, kto vie, že ho zavraždia. Práve naopak. Je plná nádeje a radosti. Ježiš hovorí o sláve, o oslávení a o radosti. Hovorí o Otcovi, o sebe a o učeníkoch. Zmysel celej reči je vyjadrený v 13.verši: Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú.
Ježišova sláva spočíva v tom, že ukazuje aký je Boh. Boh natoľko miluje človeka, že neváha vydať vlastného Syna, aby si s ním ľudia urobili čo chcú. V tomto prípade jeho pozemský život vyvoláva závisť až nenávisť. Takéto momenty pozná každý z nás, stáva sa to mnohokrát aj v našom živote. A všetko končí dokonaním nenávisti: musí zomrieť. Ježišova sláva a Otcova sláva spočíva presne v tomto fakte: vo veľkosti osoby, ktorá sa obetuje len preto, aby sa zlo, nenávisť a temnota ďalej nešírili. Ale kríž nie je koncom. Skutočným koncom je vzkriesenie na tretí deň. Toto je podstata poslednej večere, počas ktorej Ježiš odkrýva, čo ho čaká a aký to má význam. Sláva – hebrejské kavod znamená niečo čo má „váhu, ťarchu“, niečo čo zanechá stopu, lebo má svoju hmotnosť. Sláva je teda viditeľná, hmatateľná a je ňou utrpenie a fyzická smrť spolu so vzkriesením. Boh zanecháva túto stopu v dejinách človeka.

Radosť učeníkov spočíva nielen v poznaní udalostí a ich zmyslu, ale predovšetkým v prijatí tohto ukrižovaného a vzkrieseného života. Aby mali v sebe moju radosť – doslova vlastnili, hmatateľne držali vo svojom vnútri, v najhlbšom bytí, v hĺbke srdca moju radosť. Grécke charan – radosť môže znamenať nielen radosť ako takú, ale aj „to, čo radosť spôsobuje“, účinnú príčinu, zdroj radosti. A majú ju vlastniť v plnosti. Úplne – perfektum označuje udalosť, ktorá sa začala a dovŕšila a stále trvá. Nemení sa. Ježiš teda chce, aby radosť, ktorú on má, stala sa hmatateľne, vnímateľne aj radosťou učeníkov. Nielen povrchne, na chvíľku, ale v hĺbke a dokonale.

My ľudia si niekedy neuvedomujeme, že radosť môže mať rôzne formy. Tá najrozšírenejšia je emocionálna radosť. Dobrý pocit, ktorý vyčarí úsmev na tvári. A dôvod môže byť rôzny: jednoducho dal som si skvelý obed, podarila sa mi skúška, prijali ma do zamestnania, alebo vyšiel mi projekt. Táto radosť je na úrovni pocitov. Iná, hoci nie oddelená, je radosť z naplnenia ambícií: vlastniť, mať moc alebo vplyv, tvoriť, zrealizovať sa. Existuje intelektuálna radosť plynúca z pochopenia, chápania, objavovania. Existuje radosť na úrovni telesných potrieb – od oddychu cez dobré jedlo až po sexualitu. Dnes veda hovorí o komplexnom fenoméne, o tom, že pre každého slovo radosť znamená niečo iné.
Spoločným menovateľom je však nestálosť, premenlivosť týchto radostí. A práve táto premenlivosť môže spôsobovať zmätok. Človek sa príliš rýchlo upne na niektorú formu a urobí všetko pre to, aby ju mal. A niekedy aj na úkor iných. Počnúc klamstvom a intrigami, len aby som dosiahol svoje. Človek sa môže napríklad uchýliť k rôznym technikám, ktoré oberajú iného o životnú energiu. Dnes je toto veľmi rozšírené. Zloba celého spočíva v ubližovaní druhému. O sebectve ani nehovoriac. Veľmi rýchlo sa môže vytvoriť závislosť na rôznych formách radosti.

Ale Ježiš nehovorí o týchto radostiach. Ježišova radosť je radosť v hĺbke bytia, v srdci, ktorá sa nestratí ani vtedy, keď sa okolo mňa zrútil svet. Aby moja radosť bola ich radosťou. Jediné, čo skutočne zostáva, je stav v hĺbke bytia a nie pocit! Pocit je iba sprievodný, hoci veľmi príjemný jav. Môže však chýbať kvôli rôznym vonkajším okolnostiam, ale srdce človeka je v pokoji, v stave tichej radosti, ktorá dáva silu, odvahu, chuť bojovať. A o tejto radosti hovorí Ježiš.
Zároveň ukazuje ako na to. Zjavil som tvoje meno ľuďom… oni zachovali tvoje slovo (Jn 17,6). V gréčtine sa hovorí o jednom slove – ton logon a o niekoľko veršom ďalej o slovách (ta remata). Ján, keď rozpráva Ježišov príbeh, v jednotnom čísle myslí vždy samotné vtelené Slovo – Ježiša. Učeníci teda schmatli, zmocnili sa a kŕčovito sa držia Ježiša. Asi takto by sme mohli preložiť zmysel vety. A tu je kľúč. Chytiť a držať Ježiša, nepúšťať sa ho. Vtedy a iba vtedy mám reálnu šancu, že sa jeho radosť stane mojou radosťou. Tu v tomto svete, uprostred radostí a starostí je možné načrieť do tichej radosti vzkrieseného Krista.

NASA, keď robila 3D obrazy turínskeho plátna, z tváre odstránila všetky rany, opuchliny, krvavé fľaky a zlomeniny. S prekvapením získali tvár pokojného, usmievajúceho sa muža, ktorý akoby spal. Napriek všetkému utrpeniu, lynčovaniu a ukrižovaniu, Ježiš zomrel v pokoji, s radosťou v hĺbke srdca. Keby som to nevidel na vlastné oči a neskontroloval si vedecké správy a analýzy, neuverím.
Taká silná je jeho radosť. Toto môže spôsobiť úzke priateľstvo s Ním. Dnešné Božie slovo nás vyzýva prehodnocovať. Pozrieť sa na seba, aké radosti považujem za dôležité? Na čo sa upínam? Čo vlastne hľadám? Vnímam aj Jeho? Počujem, čo ponúka? Povedal som už niekedy: Ježiš, chcem ťa spoznať, chcem mať skúsenosť s Tebou??? Mám alebo by som chcel mať hmatateľný zážitok Jeho slávy a radosti? Potom sa treba rozhodnúť! Dnes!

©Róbert Jáger, 2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.