19. nedeľa rok A – pohľad psychológa

vodaPri počúvaní nedeľného evanjelia o Petrovom kráčaní po vode si okrem iných vecí spomeniem na asi najznámejší vtip, ktorý sa dotýka tejto tematiky. Určite ho pozná aj mnoho z vás. Simplexne hovorí o tom, že Peter do vody nespadol preto, lebo stratil vieru, ale preto, lebo nevedel, kde sú vo vode rozmiestnené kolíky, po ktorých mohol prejsť za Ježišom. Dnes by som sa ale nechcel venovať žiadnej tematike rozmiestnenia niečoho vo vode, ale chcel by som sa pozrieť na genézu Petrovho pádu do vody. Ako som už spomínal, strata viery je tou hlavnou príčinou. Všimol som si ale, že Peter podľahol ešte niečomu, čo malo za následok stratu jeho schopnosti po vode vôbec kráčať. Tou príčinou nebolo nič iné ako najprirodzenejšia vec ukrytá v každom z nás – strach.

Každý z nás cíti strach, každý z nás sa niečoho bojí. Strach je prirodzená reakcia nášho emočného systému, ktorý má vplyv aj na naše fyziologické procesy. Strach sa u človeka, a nielen u neho, vyvinul evolučne. Je to akýsi poplach organizmu, ktorý má mať za následok väčšiu nabudenosť, ostražitosť, pripravenosť. Ak sa bojíme, srdce nám začne búšiť, adrenalín sa vylučuje z nadobličiek a my sa dostávame do akéhosi zvláštneho stavu, ktorý je nám na jednej strane nepríjemný, ale v minulosti a aj v súčasnosti aj nápomocný. Strach pripravuje naše telo na tzv. boj alebo útek. Buď sa situácii postavíme, alebo utečieme. Toto je prioritná funkcia strachu. Lenže okrem pozitívnej funkcie existuje aj negatívna. Ak je úroveň strachu vysoká, tak sa môže stať, že nás strach doslova paralyzuje a má tak úplne opačný efekt. Namiesto utekania, bojovania ostaneme stáť na mieste ako prikutí, strácame schopnosť sústrediť sa.

Schopnosť sústrediť sa podľa mňa bola jednou z príčin prečo Peter padol do vody. Rozrušil ho silný vietor, dostal strach a padol. Strach mal za následok, že sa prestal sústrediť na cieľ. Prestal sa sústrediť na Ježiša. Ak sa niečoho bojíme, máme pred niečím strach, obraciame sa v modlitbách k Bohu, aby nám pomohol, aby sme sa prestali báť. Na strane druhej sa ale stávajú situácie, že máme strach sa k nemu v bežnom živote priznať. Čo by mi v práci povedali, keby videli môj krížik na retiazke, prežehnanie pri obede a pod. Nebojme sa priznať kým sme, nenechávajme sa rozptýliť tlakom spoločnosti. Nebojme sa.
Mgr. Peter Chomjak

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.