2. nedeľa cez rok A – pohľad ekonóma

2_cezrok_A_ek (720x469)Boh prichádza k človeku vo svojom milovanom Synovi, o ktorom Ján vydáva svedectvo. V dnešnej dobe máme veľa ľudí, ktorí uverili v Ježiša Božieho Syna. Avšak nestačí uveriť. Je potrebné nechať sa inšpirovať a viesť životom Ježiša Krista natoľko, že ľudia podľa skutkov spoznajú, koho nasledujeme. Nie podľa rečí, nie podľa vonkajších prejavov, ani podľa oblečenia, ale podľa života. Svedectvo života je to najdôležitejšie svedectvo, aké človek môže vydať. Bez pochybností toto svedectvo možno vydávať aj v našom zamestnaní, v našej práci, v našom štúdiu aj vzťahoch. Poďme sa bližšie pozrieť na tieto skutočnosti. „Technologický pokrok v dvadsiatom storočí zásadným spôsobom pozmenil obraz, ktorý mal človek o sebe samom, ako aj o svojich možnostiach zasahovať do vlastného bytia. Prvotné nadšenie nad novými možnosťami vystriedalo znepokojenie. V súčasnosti sa človek nachádza prvýkrát v situácii, keď môže kontrolovať mnohé aspekty svojej existencie a účinne ich ovplyvňovať. Zároveň ľudské konanie má dnes skutočne dosah na celú Zem a v kontexte skúseností so svetovými vojnami, vyhladzovacími tábormi, teroristickými akciami, finančnou krízou a v konfrontácii s možnosťou nukleárnej a ekologickej katastrofy, človek na počiatku tretieho tisícročia trpí starou nádeje. Vo filozofickom diskurze, ale aj v životnej praxi, sa otvárajú témy, ktoré majú personalistický rozmer. Kríza nádeje je krízou základov, čo personalizmus reflektuje ako východiskový bod filozofického myslenia: „Filozofia sa kedysi rodila z úžasu nad obklopujúcim svetom (Aristoteles). A potom z pochybnosti (Descartes). A teraz, na našej zemi, sa rodí z bolesti“ (Tischner).“ (DANCÁK, P. Personalistický rozmer vo filozofii 20. Storočia.) Táto bolesť je sprevádzaná viacerými ťažkými až traumatizujúcimi skúsenosťami, ktoré majú ľudia alebo aj celé komunity. Novodobými traumatizujúcimi skúsenosťami sú aj nezamestnanosť, sociálne vylúčenie a podobne. Ľudia majú radi tzv. istoty, o ktorých sa veľa rozpráva a ktoré sú často predmetom mnohých politických kampaní. Zabudli sme však na to, že jedinou istotou pre človeka je Boh, ktorý je tvorcom všetkého. Boh je ten, ktorý dáva človeku dary, ktoré prostredníctvom práce môže človek rozvíjať. Nečakajme na to, či nám niekto dá prácu. Hľadajme prácu sami. V našej krajine je veľa práce, netreba sa spoliehať na zdanlivé istoty. Nebojme sa zakladať firmy, nebojme sa rozvíjať naše talenty, nebojme sa konať v súlade s kresťanským učením. Vo FILOKALII nachádzame túto radu: „Prinucuj sa do manuálnych prác a znova sa v tebe rozhostí bázeň Božia.“ Nebojme sa samozamestnania. Aj to je forma rozvoja nielen našich talentov, ale aj návrat k typickým prácam a remeslám našej krajiny. Toto je cesta obnovy tradícií, remesiel a predovšetkým zvýšeniu zamestnanosti. Na to nadväzuje ďalšia skutočnosť. Tá skutočnosť vychádza z faktu, aby sme jeden od druhého kupovali výrobky a tak sa vzájomne podporovali a podporovali naše rodiny. Pri stanovovaní ceny pamätajme na odporúčanie, ktoré uvádzajú naši otcovia: „Ak pôjdeš predávať výrobky, ktoré si zhotovil, nevyjednávaj o ich cene, ako to robia svetskí ľudia. Tak isto postupuj, ak aj niečo kupuješ. Vedz, že nedostatok vecí ťa približuje k Bohu.“ (FILOKALIA) Všetky tieto poznatky sú už rokmi overené a stále platia. Iste mnohé veci sa menia, ale nemení sa poctivosť, pracovitosť, usilovnosť, tvorivosť. A tu je potrebné podotknúť, že „kresťanstvo nie je brzdou, je veľkým vzopätím, je silou prinášajúcou rýchle premeny a rozvoj.“ (MOUNIER, E. Co to jest personalizm?) Nebojme sa poctivosti, svedomitosti, pracovitosti, usilovnosti a rozvoja. Ale všetko uskutočňujme tak, aby sa aj o nás povedalo: Svojim životom vydal/a svedectvo o Bohu.

© Jaroslava Kmecová, 15. 01. 2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.