20. Nedeľa po ZSD (Lk 7,11-17)

pakistan-flood-victimsjpg-0b871907b2e28dc111 Potom išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. 12 Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. 13 Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ 14 Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ 15 Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. 16 Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ 17 A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.

Ježiša sprevádzajú veľké zástupy (v. 11). Stretáva smútočný pochod. Matka pochováva jediného syna a tiež ju sprevádzajú veľké zástupy z mesta (v. 12). Lukáš, aby sa veci nepoplietli a každý čitateľ – poslucháč pochopil, čo chce zdôrazniť, špecifikuje zástupy. Jeden sprevádza Ježiša a ten druhý vdovu – matku, pochovávajúcu jediného syna.

Tieto dva zástupy pripomínajú dva fenomény. Hlad po hlbokej múdrosti života, ktorá by nebola iba teoretizovaním. Múdrosť života, ktorá robí život lepším, hodnotnejším. Slová, ktoré nie sú prázdnym mlátením slamy. Preto nasledujú Ježiša.

Druhý fenomén je ľudská spolupatričnosť, ktorá sa prejavila v súcite s matkou. Prišla o jediného syna. V židovstve bolo zvykom chudobných neopúšťať, ale pomôcť ako sa dá. Pri žatve alebo zbere hrozna to, čo padlo na zem sa nezbieralo, ale nechávalo chudobným. Pri šabatovej večery sa pozývali chudobní alebo opustení k stolu, aby nikto nezostal sám. Jubilejné roky boli príležitosťou odpustiť dlhy alebo získať pre otroka stratenú slobodu. Tento typ spolupatričnosti nachádzame u obyvateľov mesta.

A Ježiš svoje slová dokazuje tým, že neprejde pomimo, ale zastaví sa a má účasť na žiali matky. Tým nás učí. A kde sme dnes???? Prečítajme si sami niekoľko „úryvkov“ zo spoločenského diania medzi nami a urobme si obraz…

Magda Vášaryová v Českej televízii:
„Keby sme si mali rozdeliť tisíc psov, ľudia by sa okamžite angažovali a všetci by boli veľmi nadšení. Dnes mám mailovú schránku zahltenú prosbami, aby som v utorok zahlasovala za zákon o psoch, ale nikdy som nedostala 250 mailov, aby sme zachránili 60-tisíc sýrskych detí.“ Poslankyňa Magda Vášáryová kritizovala v Českej televízii strednú Európu za jej postoj k utečencom. Paralelu so psami použila aj na svojom Facebooku, keď komentovala nové bilbordy Smeru. „Keď som dnes šoférovala mestom, všimla som si bilbordy ‚Robíme pre ľudí‘. Prišlo mi to smiešne. A pre koho by mali robiť? Pre slovenské sovy, alebo snáď mačky? Dnes by som im poradila, aby si dali ako heslo ‚Robíme pre psov‘. Budú mať na Slovensku 90 percent.“
(https://dennikn.sk/261687/vasaryova-ceskej-televizii-psov-mame-radsej-deti-nie-krestania/?ref=tit )

Ľubomír Martin Ondrášek pre DenníkN

V 80. rokoch minulého storočia čelili Spojené štáty americké utečeneckej kríze: v priebehu dekády prekročilo hranice krajiny s cieľom získať politický azyl takmer milión osôb zo strednej Ameriky. Jednou z reakcií amerických cirkví – katolíckej i protestantských – na túto krízu a prísnu migračnú politiku počas Reaganovej administratívy bolo kontroverzné Sanctuary Movement (Hnutie za útočište). Kontroverzia spočívala v tom že sieť niekoľkých stoviek cirkevných spoločenstiev a iných skupín poskytovala ochranu utečencom najmä zo Salvádora a Guatemaly, a usilovala sa zabrániť ich deportácii. Cirkvi týmto osobám pomohli zabezpečiť jedlo, prístrešie, ošatenie i právnu pomoc, aby mohli legalizovať svoj pobyt na území Spojených štátov. Vyskytovali sa aj prípady pomoci pri ilegálnom prekročení hraníc. Viacero duchovných pracovníkov čelilo pre svoju angažovanosť v Sanctuary Movement žalobám a v niekoľkých prípadoch boli uznaní vinnými z porušenia imigračného zákona.

Jedným z dôležitých bodov sporu medzi cirkvami stojacimi za utečencami a štátom bola otázka príčiny utečeneckého exodu zatiaľ čo jedna strana hovorila o politických príčinách, druhá o ekonomických. Na získame politického azylu bolo potrebné preukázať, že utečenci by pri návrate do domovských krajín čelili násiliu a prenasledovaniu. Dokazovanie „odôvodneného strachu“ bolo často nad ich sily a možnosti. Cirkvi okrem iného čelili obvineniam, že ich aktivity sú viac politického ako náboženského charakteru. Lídri hnutia sa naopak odvolávali na biblickú tradíciu a historické príklady „cirkevného azylu“. Citovali napríklad známu pasáž z Hebrejskej Biblie, ktorá je súčasťou aj kresťanského kánonu: „Ak sa do vašej krajiny prisťahuje cudzinec, neutláčajte ho. Cudzinec, ktorý sa zdržuje u vás, nech je pre vás ako domorodec. Miluj ho ako seba samého, lebo aj vy ste boli cudzincami v Egypte. Ja som Hospodin váš Boh“ Pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Spojených štátov v roku 1987 pochválil angažovanosť cirkví pri pomoci utečencom. Pápež vo svojej homílii pred približne 275-tisícovým davom v texaskom San Antóniu vyzdvihol „veľkú odvahu a štedrosť“ kresťanov, ktorí sa „snažili ukázať súcit s ohľadom na komplexnú ľudskú, sociálnu a politickú realitu“. (https://dennikn.sk/261859/ako-americki-krestania-pomahali-utecencom-a-ako-sa-mylil-robin-williams/)

Z rozhovoru s prof. Krčmérym pre DenníkN

V akom zdravotnom stave sú tí ľudia?
(…) Spektrum chorôb, ktoré majú migranti, je podobné tomu, čo vidíte na Slovensku. Máme rýchle testy na tuberkulózu, ani v jednom prípade sme ich nemuseli použiť. Môj názor je podporený kultiváciami. Naši občania sa nemusia báť, že by od migrantov chytili nejaké infekčné choroby.

Aké skúsenosti máte s policajnými zložkami či inými orgánmi na mieste?
Naša jednotka je v „území nikoho“, presne na hranici medzi Maďarskom a Rakúskom, úplne na čiare. Mali sme také zážitky, že nás z nej policajti vytláčali preč. Ale zažili sme tam aj opačné, pozitívne veci. Minule tam bola z Bratislavy jedna rodina, priniesla veľký kotol a uvarila uzimeným migrantom fazuľovú polievku s klobásou, asi 300 porcií. Prišla tam aj jedna rodina z Brna, upiekli sedem plechov koláčov.

Ako vnímate reakcie Slovákov, ktorí sa radovali zo smrti utečencov v dodávke pri rakúskom Parndorfe?

Bol to hyenizmus, reakcie ľudí boli nepochopiteľné a odsúdeniahodné. Bohužiaľ, odrážajú pocity časti Slovenska. Médiá tú zohrávajú veľkú úlohu, lebo politici nie sú schopní vychovávať tento národ, povedzme na úroveň Rakúska.

Ani Rakúsko nemá obzvlášť dlhú demokratickú tradíciu – kedysi to bola monarchia, ktorá utláčala národy v nej žijúce. To, že sa po druhej svetovej vojne dostali pod vplyv Západu, je tam dnes vidieť. Ten národ je zrelý.

Na hraniciach s Maďarskom slúži päťsto rakúskych lekárov, ktorí pomáhajú utečencom, nás je tam z našej vysokej školy dvadsať. K tomu záchranári dobrovoľníci kolektívu pána Hodničáka z Bratislavy. Ale obyvateľov Rakúska nie je desaťkrát viac ako nás.
(https://dennikn.sk/261622/utecenci-nam-ukazali-ze-este-nedozreli-hovori-slovensky-lekar/?ref=tit)

……. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“  (v.13)………..

Róbert Jáger, 2015

 

Ilustračné foto: pakistan-flood-victimsjpg-0b871907b2e28dc1  (http://www.360globalimpact.com/?p=1039)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.