Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im! (Lk 5,31)
Cestoval som vo vlaku z rodnej viesky do metropoly Východu. Vo vedľajšej štvorke sedela partia dám, najmladšia mala niečo okolo štyridsiatky, najstaršia niečo po sedemdesiatke. Bavili sa o všetkom. Vracali sa z vinobrania. Najstaršia pani sa posťažovala na srdce i množstvo liekov, čo musí zaplatiť. No ale chvála Bohu, ešte zvláda aj vinobranie a radosti s tým spojené. A naliala každej za kalíštek…. ani neviem ako, prišlo na eutanáziu. Teta mala jasno vo všetkom. Ktosi z rodiny, novinár, robil pred rokmi rozhovor s pani P. Tá sa starala o nevyliečiteľne choré dieťa, od narodenia choré….kde všetko smerovalo ku koncu a bolo by fakt humánne nepredlžovať trápenie. A tu prichádzali jej komentáre. Veď nakoniec ten rodič, keď sa dieťa narodí, hoci aj s postihom, ho miluje. Ale to trápenie… Staranie sa. Prebdené noci a nielen ako s miminkom, ktoré z toho vyrastie. To sú prebdené noci deň, čo deň. Strata zamestnania…vyčerpanie, fyzické i psychické… Čo je to za život?! Potom určite príde chvíľa, kedy ten rodič chce dieťa „odstaviť, odpojiť“. Veď si to len povedzme na rovinu – vraví teta – udržiavajú ho lekári. Keby to lekári nepredlžovali, už by bol dávno u Pána Božka. Teta sa chcela nadýchnuť a pokračovať v argumentoch za eutanáziu, keď sa tu zrazu môj spolucestujúci, z našej štvorky, zapojil do reči. A drahá pani, vy ste sa starala o také postihnuté dieťa, že to tak všetko viete?? Teta ostala zaskočená a s prekvapením naň pozerá. Nie, ale veď je to jasné ako to je… Aha – pokračoval spolucestujúci. Lebo ja som sa staral osem mesiacov o také dieťa. Narodené s Dawnovým syndrómom, s rázštepom a deravým srdiečkom. Bolo to veľmi ťažké pozerať na dieťa, ktoré sme tak čakali, tešili sa naň, vidieť ho zúbožené s nijakou šancou na prežitie. A internista sa na nás vykričal, či sme nevedeli dopredu ako to dopadne, či nás genetik neupozornil na riziká a prečo sme nešli na interrupciu, aby sa tu nikto netrápil. Ani vy ani ja, dodal. Prebdeli sem noci na kardiu, na JISke, chodili s ním, kde sa len dalo. Ale zakaždým, keď sme mu chytili tú jeho malú ručičku, stisol ju tak pevne, že sme od dojatia obaja s manželkou plakali….. a neľutujeme ani minútu z tých ôsmych mesiacov „trápenia sa“ s naším malým. V našej časti vlaku nastala chvíľka ticha. Potom ten pán pokračoval. Koľkože to máte, drahá pani, rokov? Po sedemdesiatke, znela neistá odpoveď Aha, a platíte mesačne čosi cez päťdesiat eur na lieky, ako ste spomenuli pred pol hodinou. Čo je to za život? Tie peniaze by potrebovali mladé rodinky na podporu svojich ratolestí a poisťovňa ich vyhadzuje vám, čo aj tak skolabujete na srdcový infarkt. Nakoniec si povedzme, udržiavajú vás už len lekári. Keby vás tak nechali…….Zavadziate v dome, kde by mohli bývať už vaše dospievajúce vnúčatá. Sama hovoríte, že hľadajú si hniezdo a aké je to ťažké… tak, čo sa už nespracete z tohto sveta a nedáte miesto niekomu mladšiemu, perspektívnejšiu, zdravšiemu a hlavne produktívnejšiemu.… Mrazivé ticho. Len rozvíjam logiku, s ktorou ste začali – dodal ten pán vedľa mňa. Potom sa vrátil k čítaniu knihy. Dámy od vedľa mĺkvo sledovali Slanské kopce….. a mne prišlo na um dnešné Ježišovo slovo: ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im.
Ak sa chcem dočkať ľudského prístupu a nie surového kalkulu ekonomickej produktivity, potom by som mal žiť s otvoreným srdcom a vnímať realitu života. Nežijeme v raji. Medzi nami je veľa bolesti, trápenia aj medicínsky neriešiteľných chorôb, ktoré gniavia deti, mladých i starých. Byť ľudský znamená vidieť realitu takú aká je. Byť ľudský znamená zohnúť sa k núdznemu a nepozerať sa naň cez ekonomickú náročnosť, nevýnosnosť a vlastné pohodlie, ktoré nechce mať účasť na zdieľaní bolesti iných…. lebo to stojí čas, energie, i peniaze. Dnes sa dá profesionálne starať o nevyliečiteľne chorých. Ako kňaz, ktorý odprevadil nie jedno dieťa či starca do domu Otca viem z prvej ruky, že žiť určite chceli. Všetci. Či to boli slová, alebo stisnutie ruky, vždy dali najavo chuť do života a chuť bojovať. Keď som vystupoval z vlaku, spýtal som sa spolucestujúceho ako skončilo ich dieťa. Zomrelo na zlyhanie životne dôležitých funkcií, ale bol to bojovník. Bojoval do poslednej chvíle – tak nám to potvrdil primár oddelenia. Takže žiť chcelo a nebojovalo samo, lebo bojovali s ním aj rodičia, lekári i rodina. Tentokrát nemala pravdu logika šediny, ale osobná skúsenosť. Chce to trošku viac ľudskosti….
róbert jáger, 2015
Ďakujem.
Otec Robert, super!!!