21. Nedeľa po ZSD (Lk 8:4-15)

 rozsievac4 Keď sa zišiel veľký zástup a prichádzali k nemu ľudia zo všetkých miest, povedal v podobenstve: 5 „Rozsievač vyšiel rozsievať semeno. Ako sial, jedno zrno padlo na kraj cesty. Tam ho pošliapali a nebeské vtáky pozobali. 6 Druhé padlo na skalu. Vzišlo a uschlo, lebo nemalo vlahy. 7 Iné zasa padlo do tŕnia, ale tŕnie rástlo s ním a udusilo ho. 8 Iné zrno padlo do dobrej zeme. Vyrástlo a prinieslo stonásobnú úrodu.“ Keď to povedal, zvolal: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“ 9 Jeho učeníci sa ho pýtali, aké je to podobenstvo. 10 On im povedal: „Vám je dané poznať tajomstvá Božieho kráľovstva. Ostatným hovorím len v podobenstvách, aby hľadeli, ale nevideli, aby počúvali, ale nechápali. 11 Podobenstvo znamená toto: Semeno je Božie slovo. 12 Na kraji cesty, to sú tí, čo počúvajú, ale potom prichádza diabol a vyberá im slovo zo srdca, aby neuverili a neboli spasení. 13 Na skale, to sú tí, čo počúvajú a s radosťou prijímajú slovo, ale nemajú korene, veria len na čas a v čase skúšky odpadajú. 14 Ktoré padlo do tŕnia, to sú tí, čo počúvajú, ale starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusia a oni neprinesú úrodu. 15 A ktoré padlo do dobrej zeme, to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu.

Vošiel som do Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Krásna gotická katedrála, zrekonštruovaná – očistená od nánosu šedosti stáročí. Nádherne vysoká stavba prežiarená svetlom. Potešenie pre dušu i oči… zas a znova som pochopil nádheru umenia. Gotika núti človeka dvíhať pohľad hore, odkiaľ prichádza svetlo, to pravé svetlo. Nezostať len v šedosti ľudských trápení a problémov. Práve sa slávila Eucharistia. Všimol som si toľko smutných ľudí, so sklopenou hlavou. Ponorených do seba, pozerajúcich na hodinky……paradox!
Vošiel som aj do gréckokatolíckej katedrály na Moyzesovej. Nádherné, rytmické spevy byzantskej bohoslužby. Potešenie pre uši i srdce. Hĺbka slov, krása spevu nútia človeka vnímať svoj najvnútornejší hlas srdca, ktorý volá po šťastí a pokoji. Pokoji a kúsku ľudského šťastia, ktoré všetci hľadáme. Všimol som si toľko smutných ľudí, so sklopenou hlavou. Ponorených do seba, pozerajúcich na hodinky……paradox!
Prečo si nevšimneme výzvu, ktorá klope na dvere nášho srdca aj skrze umenie a sakrálnu architektúru??? Mali by sme si všimnúť to, čo je inde než v šedosti našich životov. To, čo je ponad tento zhon. Svetlo, ktoré k nám prichádza a klope. Harmónia a pokoj, ktoré by radi vstúpili do našich sŕdc. Prečo sa dívame dole, miesto toho, aby sme dvihli hlavy a pozerali hore????

Problém je možno v tom, že často rozsievame vlastné slovo a nie slovo Božie. Možno zaobaľujeme a predávame naše vlastné predstavy, túžby, mocenské záujmy, egoistické pohodlie a zaujatosť sebou samým, ako Božie slovo. Ako to, čo chce Boh. A tak naše slovo nemá silu dvíhať zrak. Na druhej strane tí, ktorí nás počúvajú, vnímajú túto povrchnosť. Človek rýchlo zbadá, či sa slová kryjú so skutkami! Aj u kresťana, aj u kreťana – kňaza, kresťana – rehoľníka…postavenie v rebríčku duchovnej služby ešte neznamená bezhriešnosť, neomylnosť, správnosť. Ak badať u duchovných ľudí neochotu rásť, dozrievať, byť kritický voči sebe a v pravde prehodnocovať rozhodnutia, potom sme sa odrezali od Prameňa. A tí, čo nás počúvajú sú unavení a vypínajú príjem.

Dnes sme počuli – čítali, že rozsievač vyšiel siať semeno. Skúsme počuť a následne siať pravé semeno. Začnime možno práve tým, čo je Eucharistia. Schádzame sa nedeľu čo nedeľu, ba aj častejšie, aby sme spoločne eucharistein – vzdávali vďaky. Každá liturgia, každá omša je vďakyvzdávaním. Svetlom naplnené, vysoké gotické katedrály i nádherným spevom znejúce byzantské chrámy nás upozorňujú práve na vďačnosť. Schádzame sa ďakovať za život, za možnosti, ktoré som dostal; za rodinu, rodičov, deti, za ľudí, s ktorými môžem zdieľať svoje každodennosti; za slobodu a mier. Ako rýchlo zabúdame na tieto „maličkosti“. A v prvom rade a najviac ďakujeme za to, že nie sme sami. Existenciálne nie sme sami. Že pozemské putovanie, napriek všetkým hrbolcom, problémom, omylom, pádom a vstávaním, má zmysel. Má zmysel, lebo kráčam s tým, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Trpel a zomrel – pozná teda ľudské utrpenia z prvej ruky. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. (Heb 4, 15). A tento Ukrižovaný vstal z mŕtvych a kráča so svojim ľudom, s nami. S Tebou! A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta! (Mt 28,20). Schádzame sa ďakovať.
A schádzame sa aj počúvať a sýtiť sa. Počúvať jeho životodarné slová: Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život (Jn 5,24). Sýtime sa aj ním samým: Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka (Jn 6,27). Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6, 54-56).
A vzdávame vďaky, že je s nami tak blízko. Na dosah ruky. Vďačnosť nielen zbližuje dve osoby – mňa k Nemu – ale aj otvára oči. Keď začnem ďakovať, zrazu začínam vidieť, že naozaj nie je to také zlé. Nie som až tak opustený, ako by sa zdalo. Ďakovať Ježišovi znamená dvíhať pohľad hore a zbadať svetlo a začuť harmóniu. A tu by sme sa mali zastaviť a premýšľať nad vlastnou vďačnosťou!!!!

Ďakujem? Moja prítomnosť s ostatnými na Eucharistii je vyjadrením aj mojej vďaky??? Za čo ďakujem skôr než začne Eucharistia? A po nej ďakujem aj ľuďom, ktorých deň čo deň stretávam???
Slová prefácie sú aj mojimi slovami je naozaj dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade…??? Stali sa mojimi slovami slová kánonu Jána Zlatoústeho: Naozaj je dôstojné a správne ospevovať ťa a zvelebovať, chváliť ťa vzdávať ti vďaky i klaňať sa ti na každom mieste….???

Rozsievač vyšiel siať semeno (Lk 8, 5)

robert jager, 2014

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.