Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva. Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha. Mnohí sú vznešení a slávni, ale on tichým zjavuje svoje tajomstvá. Lebo len Božia moc je veľká a pokorní ho oslavujú. Na rany pyšných nieto lieku, lebo krovie hriechu v nich zapustí korene a neuvedomia si to. Múdre srdce uvažuje o výrokoch mudrcov a pozorné ucho túži po múdrosti.
(Sir 3, 19-21. 30-31)
Vo všeobecnosti máme radi ľudí, ktorí zbytočne veľa nehovoria, ale sú pracovití a dobre vykonávajú zverené úlohy. Starozákonná Kniha Sirachovcova nám dosvedčuje, že to platí už oddávna. Máme v nej dve konkrétne odporúčania. Po obidvoch nasleduje aj prísľub, či skôr dôsledok. Prvé je ľudské hľadisko: „Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva.“ (Sir 3,19) Je to múdre povzbudenie, ktoré dáva otec svojmu synovi. Kiež by sme sa toho viac držali aj v našej postmodernej spoločnosti.
Druhé odporúčanie má v sebe aj teologický rozmer: „Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha.“ (Sir 3,20) Text hovorí o tichosti, pokore a dáva ju do protikladu s pýchou. Nebezpečenstvo pýchy je v tom, že prichádza nebadane. Človek sa ani nenazdá a už je v ňom hlboko zakorenená ako krovie, ktoré sa ťažko klčuje. Tichosť a pokora sa dnes síce nenosí, ale ona je zvláštnym spôsobom spojená s Božím tajomstvom. Boh doslova preferuje pokoru a „tichým zjavuje svoje tajomstvá.“ A nie len to. Stopercentným zosobnením tichosti a pokory je Boží Syn Ježiš Kristus (porov. Flp 2)
© Jozef Kohut, 1.9.2013
