(5) Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. (6) Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. (7) Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím. (8) Blízko je ten, čo mi dá za pravdu; kto sa chce prieť so mnou? Postavmeže sa zoči-voči! Kto je mojím žalobcom? Nech pristúpi ku mne! (9ab) Hľa, Pán, Boh, mi pomáha: ktože ma môže odsúdiť?
Iz 50,5–9b
Koncom 19. stor. identifikoval nemecký biblista Bernard Duhm v Izaiášovom spise štyri poetické texty, ktorým dal názov „Piesne o Pánovom služobníkovi“. Prorok v nich postupne predstavuje tajomnú postavu a celé generácie sa snažia určiť, o koho sa jedná. Pre jedných je Pánovým služobníkom Mojžiš, pre druhých samotný Izaiáš, či iné osobnosti z dejín. Ďalší vidia v služobníkovi nie jednotlivca, ale kolektív – Izrael, resp. jeho časť. Cirkev učí, že slová o Pánovom služobníkovi sa osobitne spĺňajú práve v Ježišovi Kristovi (KKC, 601). Keď evanjeliá približujú Ježišovo verejné účinkovanie (porov. Iz 42,1–4; Mt 12,17–21) a vykupiteľské dielo (porov. Iz 53,4; Mt 8,16–17), odvolávajú sa na piesne o služobníkovi z Izaiáša.
Naše nedeľné čítanie obsahuje tretiu pieseň, ktorá k prvým dvom pridáva navyše tému utrpenia. Po prvotnej formácii, keď ho Boh vo svojej škole učil povzbudzovať iných a načúvať (v. 4), prešiel služobník skúškou utrpenia (v. 6). Skúsenosť starozákonných spisov s utrpením je veľmi realistická. Ani zďaleka netrpí len hriešnik. Práve naopak; často je to tak, že zlí si nerušene užívajú život a nevinní dostávajú údery z každej strany. Naše čítanie vnáša do problematiky nové svetlo. Človek sa prirodzene vyhýba bolesti; nikto nechce trpieť. Avšak služobník dobrovoľne prijíma fyzické rany, urážky a ponižovanie. Doslova im ide v ústrety. Napriek tomu nie je v centre jeho pozornosti utrpenie, ale Boh, ktorý ho previedol skúškou a stále mu pomáha (vv. 7.9).
Na tomto mieste by som rád upozornil na jednu nepresnosť, ktorá sa v minulosti dostala do slovenského znenia nedeľného lekcionára. Ide o služobníkove slová v siedmom verši: „On zatvrdil moju tvár sťa kremeň“ (v. 7). Faktom je, že podľa hebrejského, gréckeho a latinského textu nezatvrdil služobníkovu tvár Boh, ale zatvrdil si ju sám služobník. Že ide o chybu, potvrdzujú preklady do rôznych cudzích jazykov vrátane slovenského katolíckeho, evanjelického, ekumenického aj Botekovho prekladu. Správne by sme celý verš mohli čítať napr. takto: „Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. Preto som si zatvrdil tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.“ Z uvedených slov žiari služobníkova hrdinská pevnosť a nemennosť postoja dôvery v Boha.
Zostavovateľov nášho lekcionára pravdepodobne pomýlil podobný motív z Knihy proroka Ezechiela, kde sa píše: „Pozri, tvár ti urobím tvrdou, ako je ich tvár… Ako diamant, tvrdším než kremeň urobím tvoje čelo, neboj sa ich…“ (Ez 3,8.9). Vidíme, že v tomto prípade je to naozaj Boh, ktorý robí človeka pevným. Vzácne na obidvoch pohľadoch je to, že sa navzájom dopĺňajú. Môžeme tu vidieť súzvuk milosti a čnosti; Ezechiel dáva väčší dôraz na Božiu iniciatívu (milosť) a Izaiáš poukazuje viac na ľudskú odpoveď (čnosť). Nech nás počas týchto dní sprevádza vyznanie Pánovho služobníka „Pán, Boh mi pomáha“. Na tejto viere môžeme stavať svoj život. Objavujme a prijímajme dary Božej dobroty a zdokonaľujme sa v čnostiach.
Cteným čitateľkám a čitateľom vyprosujem požehnanú nedeľu a nasledujúci týždeň so Svätým Otcom Františkom.
Foto: Yøe Kovalík.
