40 Keď sa Ježiš vrátil, privítal ho zástup, lebo všetci naň čakali. 41 Tu prišiel muž, menom Jairus, ktorý bol predstaveným synagógy. Padol Ježišovi k nohám a prosil ho, aby šiel do jeho domu, 42 lebo mal jedinú, asi dvanásťročnú dcéru a tá umierala. Ako šiel, tlačil sa naňho zástup. 43 Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok; minula na lekárov celý svoj majetok, ale ani jeden ju nemohol vyliečiť. 44 Pristúpila odzadu, dotkla sa obruby jeho šiat a hneď prestala krvácať. 45 Ježiš sa spýtal: „Kto sa ma to dotkol?“ Keď to všetci popierali, ozval sa Peter: „Učiteľ, veď sa tlačia zástupy a tisnú ťa!“ 46 Ale Ježiš povedal: „Niekto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.“ 47 Žena, vidiac, že sa neutají, prišla s chvením, padla pred neho a pred všetkým ľudom sa priznala, prečo sa ho dotkla a ako hneď ozdravela. 48 A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ 49 Kým ešte hovoril, prišiel ktosi z domu predstaveného synagógy a povedal: „Tvoja dcéra umrela; už neunúvaj učiteľa.“ 50 Ale keď to Ježiš počul, povedal mu: „Neboj sa, len ver a bude zachránená!“ 51 Keď prišiel k domu, nikomu nedovolil vojsť dnu, iba Petrovi, Jánovi a Jakubovi s otcom a matkou dievčaťa. 52 Všetci nad dievčaťom plakali a nariekali. On povedal: „Neplačte! Dievča neumrelo, ale spí.“ 53 Oni ho vysmiali, lebo vedeli, že umrelo. 54 Ale on ho chytil za ruku a zvolal: „Dievča, vstaň!“ 55 I vrátil sa doň duch a hneď vstalo. A rozkázal, aby mu dali jesť. 56 Rodičia dievčaťa stŕpli od úžasu a on im prikázal, že nesmú nikomu hovoriť, čo sa stalo.
Čo je aktuálnym odkazom pre nás poslucháčov evanjelia dnes?
A) V evanjeliách počúvame o zázrakoch, ktoré urobil Pán Ježiš. Postoj niektorých kresťanov je dnes v tomto ohľade nejasný. Časť veriacich trpí „zázračníctvom“, akousi honbou za zázrakmi, iní zasa pod vplyvom racionalizmu a relativizmu berú biblické správy o zázrakoch s rezervou a vysvetľujú si veci iba ľudským rozumom. V minulosti evanjeliové správy bez problémov napomáhali viere v božstvo Ježiša Krista, dnes sú mnohí kresťania, ktorí nielenže nenachádzajú v opisoch zázrakov podporu ich viery, ale skôr prekážku.
Zázrak je však mimoriadny zásah Božej moci. Aj podľa evanjelistu Matúša sú Ježišove zázraky znamením prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Evanjeliá nie sú iba nejakými kronikárskymi poznámkami, ale sú to spisy ohlasujúce radostnú zvesť a majú jasný zámer vyvolať vieru v poslucháčoch. Čitateľ nie je iba informovaný, ale formovaný a nasmerovaný k rozhodnutiu pre Ježiša. Tento Ježiš, ktorý sa v niečom zdá ako obyčajný človek, je v skutočnosti Mesiáš, syn Boží. Z evanjelií je mimoriadne zrejmé a žiadnym závažným spôsobom sa nedá dopredu vylúčiť, že Ježiš konal zázraky a tieto sú podstatnou súčasťou jeho aktivity.
Matúš zdôrazňuje v správach o zázrakoch najmä tieto skutočnosti: v centre stojí vznešený, všemohúci Ježiš Kristus, ktorý napĺňa starozákonné prísľuby; učíme sa, že cenu nasledovania Ježiša vyvažuje moc, pochádzajúca od neho; žiadateľ o zázrak musí mať veľkú vieru; niektoré zázraky poukazujú už na poslanie medzi pohanmi a odmietnutie Ježiša zo strany židov.
B) Z dnešného úryvku je zrejmé, že smrť nemá posledné slovo. Keď sa jedného dňa pýtali francúzskeho spisovateľa Paula Claudela, ktorý bol vášnivým čitateľom, no prišiel o zrak: „Aký zmysel môže mať teraz váš život?“ Odpovedal: „ Nemám teraz už nič. Avšak zostali mi ešte dve kolená, aby som sa mohol modliť!“ Aj dnešný úryvok o Ježišovi nám ukazuje, že vo chvíľach, keď život uniká medzi prstami, pretože nás postihujú nešťastia, choroby, alebo sa vytráca radosť z nášho života a vstupujeme do tunela znechutenia či straty odvahy, nádeje, vtedy nastáva určite chvíľa na to, aby sme zašli za Ježišom a podobne ako to urobil popredný muž Kafarnauma Jairus, poklonili sa mu, zotrvali dlhšie na kolenách a obrátili sa v dôvernej prosbe na Pána života.
Dnes možno mnohí odmietajú vieru jednoducho preto, že večný život u nich nepatrí medzi veci, po ktorých by túžili. V skutočnosti nechcú večný život, ale len prítomný pozemský život a viera vo večný život sa im vzhľadom na tento cieľ javí skôr ako prekážka (Spe salvi 10).
Evanjelista Matúš predstavuje Ježiša ako Božieho Syna, ktorý svojou božskou mocou oslobodzuje človeka od hriechu, od chorôb, od smrti. Táto záchrana – spása prichádza len v prostredí viery.
C) Na duchovnej ceste nie sú skratky, ani privilegované chodníky, jediná možná púť je púť viery. Ak človek z nejakého dôvodu nejde cestou dôvery a viery v Ježiša a neprijme jeho jarmo a bremeno vždy sa nájde niekto iný, kto mu dá iné jarmo a iné bremeno. V tomto živote cesta bez jarma a bremena nie je možná. Jasne o tom hovorí sv. Pavol v Liste Rimanom „Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť? No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení“ (Rim 6,16-17).
Viera spočíva v dotyku Ježiša. V jeho odeve môžeme vidieť jeho ľudskosť, keďže sa stal pre nás pravým človekom; obruba jeho šiat je jeho slovo, cez ktoré sa ho môžeme aj my dnes dotýkať. Viera nám hovorí, že v jeho ľudskosti prebýva všetka plnosť Božstva (Kol 1,19-20).
Viera je vnútornou istotou, že sa v Božom slove dotýkame Pána, ktoré potom pôsobí uzdravujúco v tom, kto ho prijme a robí ho blahoslaveným. „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“, tak hovorí Ježiš žene, ktorá sa ho vo viere dotýka a je uzdravená. Hneď následne sa Ježiš dotýka mŕtvej a tá vstáva.
K stretnutiam s inými dochádza rozličným spôsobom, od jednoduchého podania ruky až po hlbšie rozhovory. Chorá žena verí, že jednoduchý kontakt s Ježišom môže mať mimoriadnu moc. Kresťanský spisovateľ Origenes vidí v tejto udalosti symbol našich prvých stretnutí s Ježišom Kristom, ktorý ku nám hovorí cez Sväté písmo. Keď čítame texty Svätého Písma, na začiatku ich často nechápeme, určite ťažko chápeme ich duchovný zmysel. Vnímame len vonkajší zmysel slov. Akoby sme aj my dotýkali iba Ježišových šiat. No už v tomto prvom kontakte sa prejavuje Božia moc. Aj keď hlboký zmysel Božieho slova nám zostáva ukrytý, čítanie nás začína posväcovať. Pomaly, postupne, začíname chápať aj hlbší, pre povrchného čitateľa ukrytý, zmysel, a tak vonkajší kontakt s Ježišom sa mení na dôverný rozhovor, tak ako u Jairusa: „Pred chvíľkou mi zomrela dcéra; ale poď, vlož na ňu ruku a ožije.“ 19 Ježiš vstal a šiel za ním…, 25b vošiel dnu, chytil dievča za ruku a ono vstalo“ (Mt 9,18b.,19,25b).
Chorá žena sa dotýka Ježiša a Ježiš sa dotýka Jairusovej dcéry, aby ožila a vstala. Origenes aj tu ponúka symbolické vysvetlenie, ktoré vzťahuje na slávenie svätej omše. Svätá omša nám prináša pri bohoslužbe slova čítanie Svätého Písma a pri bohoslužbe obety premenu chleba a vína na Ježišovo telo a krv. Pri čítaní Svätého písma pristupujeme k tomu, aby sme sa dotýkali Ježiša Krista ukrytého za slovami. V druhej časti liturgie, keď slávime Eucharistiu, Kristus prichádza medzi nás pod spôsobom chleba a vína. Keď prijímame Ježiša v Eucharistii, Ježiš sa nás dotýka a dáva nám život, ktorý je silnejší ako pozemská smrť.
Oba zázraky navzájom prepojené nám jasne hovoria:
– čo je viera – viera je duchovný dotyk Ježiša;
– čo dáva viera – viera umožňuje prejsť zo smrti do života.
Dotyk je prvým a základným spôsobom poznávania, dotyk umožňuje vstúpiť do kontaktu s iným. Viera je „dotyk“ Pána života, ktorý sa nás tiež „dotýka“. Jeho dotyk je samotný dar života. Pozemskej smrti sa nedá vyhnúť – sme smrteľní – ale práve v smrti nás vezme „za ruku“ ten, ktorý nás zobúdza: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11,25), hovorí Ježiš každému z nás a dodáva: „A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11,26). Ježiš je Mesiáš, ktorý prináša kráľovstvo Božie, kráľovstvo života a nádeje, nádeje, že mŕtvi vstávajú.
Modlitba:
Pane Ježišu, naše srdce sa stáva rozbúreným morom, keď sa stretáme s chorobou a ešte viac, keď sa priblížime smrti.
Ďakujeme Ti, že nám dnes ponúkaš duchovné poznanie, že pre Teba, Pane, je naša hrozná pozemská smrť iba spánkom. Vzkriesil si Jairovu dcéru, Naimského mládenca, Lazára, aby si pripravil svojich učeníkov na Tvoju smrť, aby keď budú vidieť Teba samého umierať v ľudskom tele, aby si nezúfali, aby sa nadmieru nebáli.
Pane, Ty poznáš naše srdce, Ty vieš o nás aj to, že poznáme pokušenie smiať sa nad tým, keď hovoríš, že smrť je iba spánkom. Skúsili sme rozličným spôsobom, či už vo vlastnom živote alebo pri stretnutí s inými ľuďmi, ako blízko je táto hrozivá bezbožnosť, nie z mnohých hriechov, ale z pyšnej bezbožnosti pramení výsmech, že smrť by pre Boha nebola iba spánkom. Pane, hrozíme sa takej bezbožnosti, odmietame ju, zachráň nás.
Každému z nás sa stane, že si želáme, aby si uskutočnil podobné vzkriesenie, ako si urobil s Jairovou dcérou, aj pre niekoho, kto je nám blízky, koho máme veľmi radi. Uvedomujeme si však, Pane, že Jairova dcéra znova zomrela, aj ona potrebovala nové silnejšie vzkriesenie, vzkriesenie, ktoré nevracia do pozemského života, ktoré je silnejšie ako pozemská smrť, ktoré vovádza do večného života. Rozhodujúce je vzkriesenie pre večný život, najdôležitejšie je mať večný život v duši, ktorý nám prinášaš cez našu vieru Tvojím slovom a Tvojím chlebom Eucharistie.
Pane, veľmi si želáme vzkriesenie pre večný život, pre našich blízkych, pre tých, ktorých tak veľmi milujeme, želáme si večný život pre seba samých, ale želáme vzkriesenie pre večný život všetkým; či by sme mohli porušiť lásku a niekomu neželať večný život?
Želáme si vzkriesenie pre večný život, naša túžba je prejavom našej viery v Teba. Chceme sa Ťa dotknúť našou vierou. Máme šťastie, naša viera nepotrebuje, aby sa Ťa dotýkali našimi telesnými rukami, aby sme Ťa videli našimi pozemskými očami, Ty, Pane, všímaš si dotyk viery každého z nás. Stačí, keď sa Ťa dotkneme len na okraji rúcha, keď prijeme Tvoje slovo, keď prijmeme Tvoj chlieb Eucharistie.
Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup
spracované podľa http://abu-bratislava.sk/abuba/node/181
