Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím. Blízko je ten, čo mi dá za pravdu; kto sa chce prieť so mnou? Postavmeže sa zoči-voči! Kto je mojím žalobcom? Nech pristúpi ku mne! Hľa, Pán, Boh, mi pomáha: ktože ma môže odsúdiť?
(Iz 50,5-9b)
V tretej piesni o Pánovom služobníkovi (Iz 50,4-11) je on sám rozprávačom, resp. interpretom vlastného dramatického príbehu s Bohom a ľuďmi. Sám sa na začiatku charakterizuje ako učeník. Jeho reč je možné podľa použitia spojenia adonai JHVH (v4.5.7.9) rozdeliť na štyri časti, z ktorých každá začína týmto pomenovaním Boha. V nedeľnom čítaní sú iba tri, lebo prvá je vynechaná. Práve v tomto vynechanom úvode sa ukazuje, že Boh sa svojmu služobníkovi prihovára nie kvôli nemu samému, ale kvôli unaveným, ktorým má prinášať posilu.
Boh služobníkovi – učeníkovi otvoril ucho, dostal teda schopnosť počúvať, ktorá je zároveň aj úlohou, zodpovednosťou a on (na rozdiel od Izraela) neodporoval, nerebeloval, neustúpil. Tento ideálny Boží služobník však zároveň zakusuje ponižujúce, pravdepodobne verejné, trýznenie. Napriek týmto nepriaznivým okolnostiam nie je iba pasívnou obeťou. K mukám sa stavia aktívne, tým, že nastavuje (doslova dáva) svoj chrbát a líca. Dvojnásobné konštatovanie, že nebude zahanbený, súvisí s prvým vyznaním: „Pán, Boh mi pomáha.“ (v7) a dvojnásobná otázka na žalobcu a odsúdenie s druhým (v9).
Služobník neprosí o Božiu pomoc. On o nej spieva, lebo ju zažíva. Poslušnosť Božiemu slovu a dôvera v neho síce neodstraňuje utrpenie a ťažkosti života, ale umožňuje prechádzať cez ne (porov. Ž 23,4).
© Jozef Kohut, 10.9.2015
(foto: Anna Macková)
