Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“ Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetky nebeské vtáky, priviedol ich k Adamovi, aby videl, ako ich pomenuje. Lebo ako Adam nazval každú živú bytosť, tak sa ona volá. A Adam dal mená všetkému dobytku, všetkým nebeským vtákom a všetkým poľným zvieratám. Ale pomocník, ktorý by bol podobný Adamovi, sa nenašiel. Pán, Boh, teda dopustil na Adama hlboký spánok. A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. Z rebra, ktoré Pán, Boh, Adamovi vybral, utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi. A Adam zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať Mužena, lebo z muža bola vzatá.“ Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú jedno telo.
(Gn 2,18-24)
V prvom opise stvorenia v Knihe Genezis (1,1-2,3) bolo všetko dobré. Po stvorení človeka sa dokonca píše, že to bolo veľmi dobré. Hneď v úvode nášho nedeľného čítania sám Boh konštatuje, že niečo nie je dobré. „Nie je dobré byť človeku samému“ (2,18) a zaumieňuje si urobiť mu pomocníka, ktorý mu bude podobný. Tu máme pred sebou tzv. druhý opis stvorenia (2,4-3,24).
Biblia nepochybuje o tom, „že“ Boh stvoril svet a človeka. No v biblickej reči nejde o „ako“, ale skôr o „čo“ a „prečo“. Človek nie je stvorený sám pre seba, je istým spôsobom neúplný a túto neúplnosť neprekoná žiaden živočích. Sám Boh privádza k Adamovi ženu, ona je preňho konečne vhodnou pomocou, rovnocennou spoločníčkou a spolu môžu vytvoriť jednotu.
Prvé slová človeka, ktoré podáva Sväté písmo, sú vyjadrením úžasu, výkrikom radosti. Po prebudení zo spánku vidí totiž splnenie „svojich snov“. Samota je nahradená jednotou muža a ženy, ktorá si vyžaduje dve veci: opustiť a priľnúť – v pravom zmysle slova.
© Jozef Kohut, 2.10.2015
(foto: M. Jeňová Ihnátová)
