28. nedeľa C – slovo k prvému čítaniu (2 Kr 5,14–17)

Náman (14) zostúpil a sedem ráz sa ponoril do Jordánu podľa slova Božieho muža Elizea. A jeho telo sa obnovilo ako telo malého dieťaťa a bol čistý od malomocenstva. (15) Potom sa s celým sprievodom vrátil k Božiemu mužovi, zastal pred ním a povedal: „Teraz viem, že na celej zemi niet Boha, iba v Izraeli. Prosím ťa, prijmi teraz dar od svojho služobníka.“ (16) On však odpovedal: „Ako žije Pán, pred ktorým stojím, nevezmem nič.“ A hoci veľmi naliehal, aby si vzal, on odmietol. (17) Vtedy Náman povedal: „Ako chceš. Ale dovoľ, prosím, mne, svojmu služobníkovi, vziať si z tejto zeme, koľko unesú dve mulice. Lebo tvoj služobník už nebude obetovať celopaly a žertvy iným bohom, iba Pánovi.“

(2 Kr 5,14–17)

Ľudský život je ako cesta. Niekedy je hladká, inokedy hrboľatá; rovná alebo kľukatá. Nielen motoristi vedia, že sú obojsmerné cesty aj jednosmerky. Sýrsky veliteľ Náman z dnešného čítania sa na svojej životnej ceste ocitol v slepej uličke. Trpel malomocenstvom a teda bol odsúdený na pomalé zomieranie. Z ľudského pohľadu bezvýchodisková situácia. Málo mu bolo platné jeho spoločenské postavenie, či bohatstvo. Hoci mu vďaka unesenému dievčatku z Izraela svitla nádej, že by sa predsa len mohol uzdraviť zo svojej choroby (v. 3), muselo sa najprv zmeniť niečo v jeho vnútri.

Náman si uzdravenie spočiatku nárokuje. Je zvyknutý rozkazovať a takto prichádza zo svojej krajiny do Izraela. Ale Boží muž Elizeus mu ukazuje, že tadiaľ cesta nevedie. My v úvode nášho úryvku už vidíme poslušného Námana, ale jeho prvotná reakcia bola vzbura (v. 11–12). Cítil sa urazený, lebo čakal prvotriednu medicínsku starostlivosť, no Elizeus sa neunúval ani vyjsť zo svojho domu a hovoriť s ním, nieto ešte dotknúť sa ho a vybavil ho medzi dverami prostredníctvom svojho asistenta (v. 10). Všetko to vedie k jedinému cieľu – k odloženiu ješitnosti a pýchy (Heller, 33).

Prvý krok Námanovho uzdravenia spočíva v tom, že zostúpil (v. 14). Najprv je to obyčajný pohyb smerom dole. Jeden malý krok, ktorý spustil veľké veci. Náman zanechal svoj voz aj predstavy o tom, ako má byť uzdravený. Zohýna vlastné ego a v tom momente sa preňho začína nový život. Štartérom zázraku je pokora. Postoj pokory nám umožňuje pozerať sa na život, na svet, na seba samých aj na ľudí z iného uhla pohľadu. Zrazu vidíme cestu tam, kde sa nám zdalo, že sme v slepej uličke. Autentická pokora totiž priťahuje Boha, ktorý sa nepozerá z nadhľadu, ale rád sa skláňa k zemi.

Pán Boh trpezlivo pracuje s každým jedným z nás. Formuje nás a vedie cez rôzne životné situácie, stretnutia a ľudí. Prijmime jeho vedenie s dôverou, že mu na nás záleží a miluje nás. Všetkým prajem požehnanú nedeľu.

Foto: sr. Noemi.
Literatúra: HELLER, J., Na čem mi záleží. Rozhovory nad Biblí (Praha 2009).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.