29. nedeľa rok C – slovo k evanjeliu (Lk 18,1-8)

29_cezrok_C_nz (720x544)Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“
(Lk 18,1-8)
Postava nespravodlivého sudcu, ktorý sa Boha nebojí a ľudí sa nehanbí, je podľa zaužívaného výkladu zlomená neodbytnou až zúfalou vytrvalosťou vdovy. Ani Boh, ktorého sa nebál, lebo v neho neveril – minimálne v jeho schopnosť zasiahnuť – a ani ľudské ohľady ho nemohli donútiť, aby čo len prstom pohol v prospech žiadateľa. Jediným argumentom a motívom konať boli pravdepodobne výhody, ktoré mu boli ponúknuté (po slovensky: úplatky). Vdova mu neponúkla nič, ale vo svojom uvažovaní sudca dospel k presvedčeniu, že je hrozbou pre jeho tvár. Mohla by mu jednu streliť a doslova spôsobiť podliatinu – modré pod očami. Na základe tohto uvažovania zasahuje v prospech ženy a obráni ju pred jej protivníkom, od ktorého nedostal ani úplatok ani mu nehrozila bitka.
Ježišovo podobenstvo o vytrvalosti v modlitbe dostáva nový rozmer, ak ho začneme čítať vo svetle vtedajšej kultúry. Nevieme s akým sporom prišla vdova za sudcom, ale jej prosbu: „Obráň ma pred mojím protivníkom!“ je lepšie čítať ako „Pomsti ma, odplať môjmu protivníkovi!“. Tu prichádza na um izraelská inštitúcia tzv. „goela“ – pomstiteľa, vykupiteľa, záchrancu, ktorý sa mal ujať ženy a zachrániť ju vo finančných a občianskych sporoch v patriarchálnej spoločnosti. Spravidla bol jedným z príbuzných. Ak takýto príbuzný odmietal túto službu mohla prísť a „inzultovať ho“. Nevedno, či to bol tento prípad, ale strach sudcu pred inzultáciou tomu nasvedčuje.
Navyše je tu ešte jeden moment, ktorý je v tomto ohľade zaujímavý. Ježiš porovnáva nespravodlivého sudcu s Bohom. Hovorí, že keď sa nespravodlivý sudca dá pohnúť strachom pred fackou, aby sa zastal vdovy, o čo skôr sa Boh – o ktorého spravodlivosti sa nepochybuje – dobrovoľne z vlastnej iniciatívy zastane „svojich vyvolených“. Teda nie cudzích, ale svojich. Tých, ktorí sa môžu odvolať na to, že sú jeho, že mu patria do rodiny. V podobenstve sa teda prezentuje Boh ako spravodlivý sudca, ktorý sa včas zastane svojich a stane sa ich „goelom“ – vykupiteľom. A Ježiš hneď pridáva odpoveď na otázku ako sa Boh zastáva človeka, ako sa stáva vykupiteľom a záchrancom. V Synovi človeka, teda v Ježišovi samom. Boh teda príde a ujme sa svojich v Synovi človeka. Tu sa nachádza prechod z podobenstva do reality. Učeníci majú uveriť v Syna človeka a majú mu veriť aj adresáti Lukášovho evanjelia. A právom sa možno domnievať, že to platí aj pre nás.

© Štefan Novotný 19.10.2013

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.