30. nedeľa A – slovo k prvému čítaniu (Ex 22,20–26)

Toto hovorí Pán: (20) „Cudzinca nebudeš utláčať ani sužovať, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine. (21) Vdove a sirote neublížite! (22) Ak ich budete trápiť, budú volať ku mne a ja budem počuť ich nárek; (23) vzplanie môj hnev a pobijem vás mečom a vaše ženy budú vdovami a vaše deti sirotami. (24) Ak požičiaš peniaze niekomu z môjho ľudu, chudákovi, ktorý býva s tebou, nesprávaj sa k nemu ako veriteľ; nežiadajte od neho úroky. (25) Ak vezmeš od svojho blížneho plášť do zálohy, vráť mu ho do západu slnka. (26) Veď je to jeho jediná prikrývka, odev na jeho telo, nemá nič iné, v čom by spal. Ak bude volať ku mne, vypočujem ho, lebo som milosrdný.“

Ex 22,20–26

Boh sa z hory Sinaj prihovára svojmu ľudu, ktorý vyviedol z Egypta a dáva mu Desatoro prikázaní spolu s ďalšími praktickými inštrukciami. Predchádzajúce tri verše Knihy Exodus odsúdili čarodejníctvo, beštialitu a modloslužbu (vv. 17.18.19). To sú veci, ktoré sa nemajú robiť a treba sa im vyhýbať. Vyjadrenia sú strohé a jednoznačné; spoločným menovateľom je hrozba smrti tým, ktorí sa podobných skutkov dopúšťajú. Vyhýbanie sa zlu vytvára priestor pre dobro. A práve o dobre, ktorým má Izraelita naplniť svoj život a životy iných, je starozákonné čítanie dnešnej nedele.

Paradoxne (alebo úmyselne) sa začína od ľudí, ktorých zvyčajne považujeme za najvzdialenejších, lebo nie sú naši, ale cudzinci (v. 20). Či už je cudzinec (hebr. ger) ne-Izraelita alebo Izraelita pochádzajúci z iného kmeňa (Propp, 258), resp. prišelec na krátky či dlhší čas (Durham, 328), takýto človek sa nemôže spoliehať na miestne rodinné a klanové zväzky, ani na pomoc spoločnosti a zákona, preto hrozí, že sa s ním bude zaobchádzať zle (Sarna, 137–138). Kniha Exodus tu neformuluje žiaden trest pre tých, ktorí by trápili cudzincov. Boh však taktne pripomína odkiaľ Izrael prichádza. Spomienka na vlastnú (krehkú a pokorujúcu) minulosť v Egypte je súčasťou Božej pedagogiky a má krotiť prehnané reakcie tých, ktorí príliš radi zabúdajú.

Ani vdovy a siroty (v. 21) nemali nikoho, kto by za nimi stál; tým boli znevýhodnené vo viacerých oblastiach. Starozákonné spisy dosvedčujú, že Boh ich má spolu s cudzincami v zvláštnej obľube. Naše čítanie upozorňuje, že keď sa pácha krivda na vdovách alebo sirotách, Boh to berie osobne. Ujíma sa ich, lebo nemajú žiadneho ľudského ochrancu. Nielenže určite vypočuje nárek (v. 22), ale vyhlasuje aj trest. Závažnosť previnenia voči vdovám a sirotám podčiarkuje aj zmienka Božieho hnevu (v. 23). Hebrejčina hovorí, že Boží nos vzplanie. My ľudia sa rozhneváme rýchlo a odráža sa to aj na našej tvári; sčervenieme. Hebrejčina povie, že máme krátky nos, ktorý sa rýchlo „rozpáli“. Boh sa nehnevá kvôli malichernostiam; je zhovievavý (porov. Ex 34,6 – dosl. v hebr. má dlhý nos). Keď už ho niečo rozhnevá, musí to byť veľké zlo.

Boh, ktorého predstavuje dnešné čítanie, nie je ľahostajný ani vzdialený od života. Angažuje sa v príbehoch konkrétnych ľudí. Trestá svojou spravodlivosťou, ale súčasne je starostlivý a chráni slabých a bezmocných. Samotné slovo spravodlivosť v našom úryvku nenájdeme, hoci pozorný čitateľ ho zbadá medzi riadkami. Druhou stranou je Božie milosrdenstvo (v. 26); to sa spomína v úplnom závere. Všimnime si, že opäť chýbajú tresty pre tých, ktorí by sa previnili voči ľuďom v núdzi. Vytráca sa právny rámec, resp. človek je pozvaný naplniť zákon láskou voči blížnemu.

Nech jediný meč, ktorý zasiahne naše životy, je meč Ducha, ktorým je Božie slovo (Ef 6,17). Cteným čitateľkám a čitateľom vyprosujem od Zmŕtvychvstalého Ježiša Krista požehnanú nedeľu a všetko potrebné, aby sme zvládli aktuálne výzvy.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Zbor UPC Košice – Ak ľud môjho mena
Literatúra:
DURHAM, J. I., Exodus (Word Biblical Commentary; Dallas 1987) III.
PROPP, W. H. C., Exodus 19–40 (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) 2A.
SARNA, N. M., Exodus (The JPS Torah Commentary; Philadelphia 1991).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.