Všetkých svätých – slovo k prvému čítaniu (Zjv 7,2–4.9–14)

Ja, Ján, (2) videl som vystupovať od východu slnka iného anjela, ktorý mal pečať živého Boha a mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: (3) „Neškoďte zemi ani moru ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha!“ (4) A počul som počet označených: stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela. (9) Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy (10) a mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ (11) Všetci anjeli stáli okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu (12) a volali: „Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen.“ (13) I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: „Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?“ (14) Povedal som mu: „Pán môj, ty to vieš.“ A on mi povedal: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“

Zjv 7,2–4.9–14

Kniha Zjavenia apoštola Jána vďaka svojim obrazom a symbolom oddávna vzbudzuje záujem ľudí a provokuje ich predstavivosť. Dnešné prvé čítanie na slávnosť Všetkých svätých azda najviac zarazí číslom stoštyridsaťštyritisíc (v. 4). Práve toľko je počet Božích služobníkov (v. 3). Skôr než sa k nemu dostaneme, zastavme sa najprv pri služobníkoch ako takých. Slovo služobník (gr. doulos) sa nachádza hneď v prvom verši knihy, a to až dvakrát. Boží služobníci sa dozvedia, čo sa má stať, vďaka zjaveniu, ktoré dostal Boží služobník Ján (Zjv 1,1). Toto metaforické vyjadrenie, ktoré sa viackrát opakuje v spise, odkazuje na postavu Mojžiša (Zjv 15,3); ďalej na prorokov (Zjv 10,7; 11:18); ale najmä označuje kresťanov vo všeobecnosti (Aune, 13).

Tajomný nádych Apokalypsy podčiarkuje sedem pečatí (gr. sphragis) popísaného zvitku (Zjv 5), ktoré postupne otvára Baránok v nebi pred Božím trónom (Zjv 6). S každou pečaťou sa spája nejaké súženie, ktoré dolieha na zem a jej obyvateľov. Po šiestej pečati už čitateľ čaká iba na to, že s rozlomením siedmej pečate nastane Boží súd a koniec všetkého. V tomto bode sa Jánova schéma preruší a namiesto očakávaného finále prichádza naše dnešné čítanie a v ňom cirkev (Broning, 127), ktorá je zobrazená ako spoločenstvo Božích služobníkov (v. 3). Aj tí, ktorí patria do cirkvi zakusujú všetko, čo dolieha na ostatných ľudí. Avšak predsa je tu jeden podstatný rozdiel.

Ešte pred poslednou, zatiaľ nešpecifikovanou pečaťou, prichádza anjel, ktorý má pečať (gr. sphragis) živého Boha (v. 2). Táto pečať (alebo pečatidlo?) je odlišná od siedmich umiestených na zvitku. Neprináša žiadne nešťastie, ale naopak má chrániť tých, ktorí ňou budú označení, čiže kresťanov. Pečatenie členov cirkvi vyvoláva spomienku na imunitu Izraelitov voči ranám, ktoré postihli Egypťanov (Harrington, 99). Jánova apokalypsa neuvádza priebeh, ale z textu jasne vyplýva, že k tejto „vakcinácii“ Božou pečaťou skutočne (samozrejme v plnej slobode) došlo. (Malá odbočka do biblickej gréčtiny: sloveso, ktoré je v gréckom texte použité pre označených je v perfekte a perfektum zvyčajne označuje dej, ktorý sa odohral v minulosti a jeho výsledok trvá do prítomnosti).

Prečo práve stoštyridsaťštyritisíc? A prečo iba stoštyridsaťštyritisíc? Každý, kto by chcel v tomto čísle vidieť nejaké striktné ohraničenie, si musí uvedomiť, že cirkevné komunity, ktorým Ján adresoval svoju knihu, boli na rozdiel od dnešného kresťanstva s jeho dvetisícročnou históriou počtom malé, na okraji spoločnosti, politicky podozrivé, bez pôsobivých stavieb, inštitúcií a bez rešpektu zo strany okolia (Broning, 128). Vďaka Jánovej apokalypse dostávajú povzbudzujúcu a strhujúcu víziu cirkvi ako nového Božieho Izraela. To, čo sa nám zdá ako málo a obmedzujúce, v nich evokovalo obrovské nespočítateľné množstvo (Harrington, 98). Že sa čitateľ má snažiť vnímať symboliku, nie matematiku, naznačuje aj časť, ktorú lekcionár vynecháva. Vo vv. 5–8 je taký zoznam Izraelských kmeňov, ktorý poradím a obsahom úplne presne nezodpovedá žiadnemu zo zoznamov Starého zákona (Aune, 464).

Z mnohých ďalších otázok, ktoré naše čítanie môže vyvolávať, azda iba krátke zamyslenie nad tým, čo je pečaťou, ktorá chráni kresťanov. Názory a argumenty vykladačov sa rôznia. My vychádzame z toho, že neskôr sa v knihe opäť objaví tých stoštyridsaťštyritisíc. Stoja na vrchu Sion spolu s Baránkom a na čele majú napísané meno Baránka a meno jeho Otca (Zjv 14,1). Napísané meno je metafora vlastníctva (Aune, 242). Kresťania patria Bohu Otcovi a Baránkovi Ježišovi. Patria k nemu, avšak nie ako veci, ale ako osoby. Odovzdávajú sa mu a on ich chráni, na rozdiel od tých, ktorí majú na čele meno šelmy (Zjv 13,16–17). Aj tu by bolo zvláštne čakať, že niekto bude chodiť s popísaným čelom. Skôr ide o osobné rozhodnutie, ktoré potom človeku žiari z tváre aj zo životných postojov a konania. Na druhej strane mu ho vtláča Boh zvnútra. V tomto duchu sa končí Jánova apokalypsa opisom tých, ktorí budú mať na čele jeho meno… a nebudú potrebovať svetlo, lebo im (a z nich) bude žiariť Pán, Boh (Zjv 22,4.5).

Nech z nás žiari Božie svetlo, jeho prítomnosť a dobrota. Nech nás chráni ten, ktorému zverujeme svoje životy. Požehnanú nedeľu Všetkých svätých a celý dušičkový čas.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: GPS – V nebi je parádna klíma
Literatúra:
AUNE, D. E., Revelation 1–5 (Word Biblical Commentary; Dallas 1997) 52A.
BRONING, M. E., Revelation (Interpretation, a Bible Commentary for Teaching and Preaching; Louisville 1989).
HARRINGTON, W. J., Revelation (Sacra Pagina Series; Collegeville, MN 2008) XVI.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.