4. Nedeľa po ZSD (Mt 8, 5-13)

jesus coming5 Keď potom vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: 6 „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ 7 On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“ 8 Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. 9 Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: »Choď!« – ide; inému: »Poď sem!« – tak príde; a svojmu sluhovi: »Urob toto!« – on to urobí.“ 10 Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. 11 Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve,12 a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ 13 A stotníkovi Ježiš povedal: „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril.“ A v tú hodinu jeho sluha ozdravel. (Mt 8,5-13)

Celá udalosť je súčasťou reči na vrchu. Ježiš vystúpil na vrch, sadol si a začal učiť (Mt 5-7). Keď skončí svoje vyučovanie, schádza z vrchu a tu k nemu pristupuje malomocný a prosí o milosť. Potom prichádza stotník a keď sluhu uzdraví, Ježiš vojde do Petrovho domu a dotýka sa chorej svokry. S príchodom večera prinášajú posadnutých a on ich uzdravuje (Mt 8, 1-17). K lepšiemu pochopeniu musíme sa zastaviť pri vrchu a type osôb, s ktorými sa Ježiš stretáva.

Matúš nikdy nepomenuje vrch. Ťažko sa nám hľadá presné miesto. A to preto, že myslí na vrch v prvom rade ako miesto stretnutia s Bohom. Ježiš vychádza na vrch – horu ako to urobil Mojžiš. Mojžiš pasie svoje stáda a prichádza k vrchu, na ktorom sa mu zjaví Boh (Ex 3). Neskôr Mojžiša volá Boh na ten istý vrch a odovzdá mu základné body zmluvy. Schádza dole s tabuľami zmluvy, aby oznámil ľudu spôsob života v súlade s Božou vôľou (Ex19-20;24). Neskôr vystupuje na vrch Eliáš, jeden z najväčších prorokov Izraela, aby tam stretol Boha a počul jeho hlas. Takto premenený, posilnený sa vracia naspäť, aby plnil to, čo mu prikázal Boh (1 Kráľov 19). Vrch sa stal v biblickom myslení miestom stretnutia s Bohom Izraela, miestom počúvania jeho hlasu, prijímania jeho slov, premeny srdca. Je to miesto, kde sa človek stáva čistým a stojí najbližšie k Bohu. Aj Jeruzalemský chrám je na vrchu, na jednom z judských vrchov (800 m nad morom).

Vrch a z vrchu schádzajúci človek je symbolom náboženskej čistoty, pravovernosti. V židovskom myslení človek, ktorý sa stretol s Bohom, ktorý vystúpil na vrch, bude Bohu verný a bude na duchovnej úrovni.
Druhý moment Matúšovho rozprávania sa stáva prekvapivým. Ježiš schádza z vrchu, na ktorom ohlasuje, že neprišiel zrušiť Zákon a Prorokov, ale ich naplniť (Mt 5, 17-18). A tu zrazu sa stretáva, rozpráva, ba dokonca sa dotýka malomocného. Potom sa hneď, bez rozmýšľania rozhodne ísť k cudzincovi, k stotníkovi Rímskej armády (alebo Herodesovej žoldnierskej armády, kde dôstojníci boli poväčšine cudzinci). Dotýka sa trpiacej ženy a nakoniec nemá problém s posadnutými. Aký je to typ osôb??? Nečistí a bez hodnoty!!! Malomocný, cudzinec, žena a posadnutí.

Zákon o malomocných prikazuje: Malomocný, ktorý je napadnutý touto vyrážkou, nech chodí s roztrhnutým odevom, vlasy nech má voľne rozpustené, nech si zakryje bradu a nech volá: »Nečistý, nečistý!« (Lv 13,45) Tento príkaz má zabrániť stretnutiu s malomocným. Zároveň má byť vylúčený zo spoločenstva. Cudzinec je rovnako považovaný za niekoho, komu sa treba vyhnúť (porov. ApSk 10,28). O to viac rímsky stotník. Dôstojníci rímskej armády sa povinne zúčastňovali na pohanských rituáloch, obzvlášť sľub vernosti božskému cisárovi. Od doby Makabejcov (II. storočie pred Kristom) sa židovská literatúra hemží proti cudzineckými náladami. Žena bola považovaná (a dodnes v mnohých častiach sveta stále je) za majetok muža, v antike bez právneho statusu, menej cenná a jej svedectvo nemalo žiadnu váhu. Chorá žena, trpiaca horúčkou, podľa niektorých dobových predstáv, znečisťovala a mali sa jej vyhýbať. A nakoniec osoby posadnuté zlými duchmi. Všetky typy sú osoby, ktorým by sa pravoverný Žid mal vyhýbať. Ináč sa poškvrňuje a seba samého vylučuje zo spoločenstva s Bohom.

Ježiš schádza z vrchu, kde sa často modlieval (Mt 14,23 a par.), kde vyučoval s mocou a nie ako zákonníci (Mt 7, 28-29), kde sa jeho slovo stotožňuje so slovom samotného Boha (Mt 5,21-22.27-28.31-32.33-34.38-39.43-44). A zrazu sa správa čudne. Čudne na prvý pohľad. Odhaľuje totiž pravý zmysel Božieho zjavenia, priklonenia sa k človeku: aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Mt 8, 17) Matúšom citovaný úryvok v celistvosti znie takto:
Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. (Iz 53,4-5)

Služobník Pánov prichádza od Boha, aby dvíhal, uzdravoval, a nie aby sa odčleňoval, štítil sa alebo sa vyhýbal. Tento jeho postoj núti nás, čitateľov a Ježišových nasledovníkov, premyslieť vlastné predstavy o pravovernosti, košernosti (rituálnej čistote) a náboženstve vôbec.

Zmysel náboženskosti, viery, nie je samoúčelné očisťovanie vlastnej osoby a s nikým nič nemám. Nie je to samoúčelné, aby sa niekto mohol vychvaľovať „aký je dobrý“, lepší než tamtí. Tamtí sú úbožiaci, ale my!!! Zmysel života viery je pripodobniť sa Kristovi, dorásť do veku jeho zrelosti (porov. Ef 4,13) a konať ako koná On. Z tejto biblickej perspektívy možno lepšie pochopiť aj skutky a postoje pápeža Františka, ktorý sa neuzatvára ale podáva pomocnú ruku. Ktorý vníma Cirkev – spoločenstvo Ježišových učeníkov – ako poľnú nemocnicu. Parafrázované slová svätého Otca: pevne stojac vo vlastnej kresťanskej identite, opierajúc sa o Pána, môžeme ba musíme sa otvárať dialógu v tomto multikultúrnom svete. Lebo je to príležitosť vydávať svedectvo o Kristovi. Ježiš nám ponúka konkrétnu inšpiráciu aj pre naše dni a vlastné postoje.

Róbert Jáger, 2016

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.