5. nedeľa po Zoslaní Sv. Ducha (Mt 8,28-9,1)

gadarian healing28 Keď prišiel na druhý breh do gadarského kraja, vybehli proti nemu dvaja posadnutí zlými duchmi; vyšli z hrobov a boli takí zúriví, že sa nik neodvážil chodiť tou cestou. 29 Zrazu skríkli: „Čo ťa do nás, Syn Boží?! Prišiel si sem predčasne nás mučiť?“ 30 Neďaleko nich sa pásla veľká črieda svíň. 31Zlí duchovia ho prosili: „Ak nás už vyháňaš, pošli nás do čriedy svíň.“ 32 On im povedal: „Choďte!“ A oni vyšli a vošli do svíň. Vtom sa celá črieda prudko hnala dolu svahom do mora a zahynula vo vodách. 33Pastieri ušli, a keď prišli do mesta, vyrozprávali všetko, aj o tých, čo boli posadnutí zlými duchmi. 34 Tu celé mesto vyšlo oproti Ježišovi, a keď ho uvideli, prosili ho, aby odišiel z ich kraja. 9:1 On nastúpil na loďku, preplavil sa na druhý breh a prišiel do svojho mesta.(Mt 8,28-9,1)

foto: http://www.pravoslavie.ru/put/65083.htm

Pri uzdravení posadnutých si ľudia všimli ošípané a nevšimli si človeka. Všimli si stratu majetku, zisku a možnosti dlhodobého obchodovania. Prišli o ošípané. Nevšimli si však človeka, ktorý sa zbavil utrpenia, dlhoročnej bezvýchodiskovej situácie. Nevšimli si človeka, ktorý bol uzdravený. A mohol by byť dokonca nápomocný aj pre gadarskú spoločnosť – povedané pragmaticky.
Nie je to hrozné? Predstav si, že ty si ten človek, čo by potreboval pomoc. Ty si ten, čo by potreboval zodvihnúť a dostať novú šancu. Nový začiatok. Ale stojí to „príliš veľa“, ekonomicky nerentabilné, ekonomická návratnosť nulová. Takže radšej nič.

Sedel som s priateľmi v letnej záhrade v nemenovanom meste Slovenska. Prechádzal hlúčik pätnásťročných a zrazu krik, vreskot, útek. Zasranci – a to sa nebudem za tento výraz nikomu ospravedlňovať – len tak napadli asi päťdesiatročného cigána. Vrhli sa naň, zhodili na zem a dokopali…. asi 150 metrov od miesta, kde som sedel. Neveril som vlastným očiam. Na tom mieste má polícia priemyselné kamery, upozornili ma priatelia. Neobjavili sa ani po piatich ani po desiatich ani po šesťdesiatich minútach. Zasranci sa zastavili pár krokov od nás a chválili sa ako mu poriadne prije( )… a tak ďalej….
    Zasranci si nevšimli človeka. Nevšimli si ani to, že on za svoj pôvod veľmi nemôže. Nevybral si, že sa narodí ako cigán. Tak ako ani zasranci si nevybrali svoj biely pôvod. Ako by sa cítili, keby úlohy boli vymenené a tými farebnými by boli oni. Možno deti dobre postavených rodičov… Neobhajujem neprispôsobivosť mnohých Rómov, len si dovolím podčiarknuť, že lynčovať nie je spôsob riešenia. Aj ten najposlednejší Róm vždy bude človekom.

V našej spoločnosti sa hádame, či prijať alebo neprijať utečencov. Katolícke a kresťansko-romantickými predstavami hrdiace sa Slovensko (holubičí národ, dobrosrdečný, utláčaný tisícročie a preto empatický a ďalšie fabulácie…. česť tým, čo skutočne majú dobré srdce!) veľmi nechce nikoho. Ktosi tragikomicky poznamenal, že sme sa ledva zbavili Čechov, upratali do medzí Maďarov – ešte nám zostávajú Rómovia – a to akurát teraz máme prijať nejakých špinavých Arabov?!? Vraj nie sme na to pripravení, nemáme na to, bude to bordel, nikto to potom nezvládne…. a ďalšie egoistické fabulácie. Nie som za to, aby neboli regulácie a pravidlá, ale… to fakt sme zabudli na človečinu????
Nevšimli sme si, že za pojmom „utečenec“ je človek, ktorý sa snaží zachrániť svoju vlastnú kožu a život svojich detí? Všimol si niekto tváre tých vystrašených detí a žien? Všíma si niekto ponížených a beznádejných mužov, ktorí veruže nevedia, čo bude zajtra ráno? Všíma si niekto zverstvá, ktoré sa páchajú? Všíma si niekto neochotu veľmocí reálne zakročiť? Všíma si niekto človeka v núdzi?
Už si nikto nepamätá, že pred ´89 Slovákov utekajúcich z komunistického getha nikto neposielal naspäť, ale boli prijatí? Nepamätáme, že všetci veľkí Slováci našej blízkej minulosti – ktorými sa tak veľmi radi pýšime – dokázali svoju výnimočnosť práve za hranicami našej krajiny?

Niekto by mohol namietať, že toto nie je vysvetľovanie evanjeliovej časti. Nie, nie je to exegéza. Sú to spontánne reakcie na princíp, o ktorom dnešné evanjelium hovorí: nevšimli si človeka.

Len neviem, či si dostatočne uvedomujeme, že nevšímať si človeka je nevšímať si Krista. Pri poslednom súde totiž Pán sa bude pýtať: bol som hladný, bol som smädný, bol som chorý, bol som pocestný…… (Mt 25, 31-46). V podstate sa bude pýtať, či sme si všimli človeka. A určite dodá: bol som utekajúci pred smrťou a beznádejou…. Nie je to eschatologické strašenie, akoby to niekto nazval. Bububu farárkov. To nie! Je to surová realita. Ale snáď ešte vnímame, že „aké požičaj, také je vráť“?! Možno sa ani nenazdáme a budeme v podobnej situácii. Naše skutky, slová a myšlienky sú ako bumerang. Vrátia sa. Nám.

Avšak dobrá správa je, že my kresťania máme moc od Boha konať dobro. Ježiš ustráchaným učeníkom hovorí, aby sa nebáli. Všetky vlasy máme spočítané. Náš Otec vie, že potrebujeme žiť, jesť, zarábať, odpočívať, mať, tvoriť….toto všetko vie. My máme hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko nám bude pridané! (porov. Mt 6,25-34). Otec nám teda dáva silu i možnosť všímať si človeka a konať dobro. A nikto nemôže povedať, že by sa fakt nemohol podeliť o percentá svojich daní či dať groš dva na dobrú vec…. A o zvyšok sa postará On vo forme príležitostí, ľudí, nápadov, ciest a dverí, ktoré sa otvoria… len či dôverujeme…
Je zaujímavé všímať si, že Ježišovo vyššie spomenuté podobenstvo o poľných kvetoch je súčasťou Reči na vrchu (Mt 5-7). Predchádzajú ho slová o svetle a dvoch pánoch a upozornenie, kde si treba zhromažďovať poklad (Mt 6, 19-34). Významná je veta: kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (Mt 6,21). Inými slovami, tam kde dúfaš mať poklad a istotu, tam skončí aj tvoje srdce, celé tvoje bytie. Pri hmotných statkoch a peniazoch? Tam skončí aj tvoj život. V statkoch, ktoré dnes sú a zajtra nebudú. V statkoch, ktoré ešte nikoho na svete neurobili naozaj šťastným. Či v dobre zabezpečenom sociálnom a spoločenskom postavení? Chránený od všetkých víchrov? Alebo v poctivej a úprimnej láske, ktorá sa prejaví konkrétnou pomocou. A radosť a vďačnosť tých, ktorým pomáhame, vystupuje pred nebeský trón a zostáva tam navždy. Tam príde aj tvoje srdce, celé tvoje bytie, ty sám. Ak je tvoj poklad v agape, tam bude aj tvoje srdce. A jediné, čo všetko prežije je láska. Agapická.

Spoločenská debata ukazuje jednu veľmi pravdivú vec. Akí v skutočnosti sme. Koho si všímame. Vskutku, nedá sa slúžiť dvom pánom. Nedá sa slúžiť Bohu i mamone. Na krátko sa dá zahrať divadielko o bohumilom živote, ale príde lámanie chleba a masky padnú.

Priatelia, čas lámania chleba je tu!!!!

PS: A teraz si pozrite fotky nižšie a skúste nahlas povedať: Nie, je mi to ľúto, nepomôžem. Nie sme na to pripravení. A nevyrušuj ma, vyriešte si to sami!

syria

Aleppo, Syria - 08/12

foto:

http://neobservatory.org/wp-content/uploads/2012/12/ntung_syria_darshifaahospital_.jpg

http://www.worldpressphoto.org/collection/photo/2013/general-news/alessio-romenzi/11

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *