Keď sa Ježiš dozvedel, že farizeji počuli, ako získava a krstí viac učeníkov než Ján 2 – hoci Ježiš sám nekrstil, ale jeho učeníci -, 3 opustil Judeu a odišiel znova do Galiley. 4 Pritom musel prejsť cez Samáriu. 5 A tak prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. 6 Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. 7 Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ 8 Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. 9 Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. 10 Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: “Daj sa mi napiť,” ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ 11 Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? 12 Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ 13 Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. 14 Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ 15 Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ 16 Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ 17 Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: “Nemám muža,” 18 lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ 19 Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. 20 Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ 21 Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. 22 Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. 23 Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. 24 Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ 25 Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje ná všetko.“ 26 Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ 27 Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ 28 Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: 29 „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ 30 Vyšli teda z mesta a šli k nemu. 31 Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ 32 On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ 33 Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ 34 Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. 35 Nevravíte aj vy: “Ešte štyri mesiace a bude žatva?” Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! 36 Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač, aj žnec. 37 Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. 38 Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.“ 39 Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ 40 Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. 41 A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. 42 A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“ (Jn 4,4-42)
Stretnutie Ježiša so Samaritánkou je zaujímavé tým, že Ježiš vedie dialóg tak, aby sa dostali k podstate. Od zaujímavých, ale predsa povrchných vecí, k najdôležitejším. Začína obyčajným smädom, vodou. Daj sa mi napiť (v.7) až prejdú k osobnému životu ženy (zavolaj svojho muža, v 16-18) a k správnemu vzťahu k Transcendentnu, k samotnej osobe Boha (vy hovoríte, že Jeruzalem je miesto, kde sa treba klaňať….praví ctitelia sa klaňajú v duchu a v pravde, v. 19-24). A posledným krokom tohto dialógu je zjavenie pravej Ježišovej identity: Ja som to. A život ženy sa zmenil: žena nechala svoj dźbán a šla do mesta a hovorila ľuďom:…povedal mi všetko, čo som porobila….nebude to Mesiáš? (v 29.)
Čo je efektívna príčina celej zmeny? Inými slovami, čo je najdôležitejší postoj, ktorý umožnil žene bytostne zakúsiť nielen pravdu o vonkajšom svete (vzťah k Bohu, pravá úcta, túžby človeka – daj mi takú vodu, aby som sem nemusela chodiť), ale aj zmenu jej osobného života, keď sa vráti do mesta a otvorene so všetkými hovorí? Žena totiž ide po vodu okolo obeda (v.6), keď je najväčšia horúčava a vtedy na Blízkom východe nikto po vodu nechodí. Všetci sú utiahnutí v chládku a odpočívajú, lebo do práce sa dali už za svitania, po 4tej hodine rannej. Žena ide po vodu práve na obed, lebo sa hanbí. Nechce, aby ju niekto stretol. Zrejme sa veľmi ani nestýkala s obyvateľmi mesta, ktorí ňou museli pohŕdať kvôli jej spôsobu života (mala si piatich mužov a ani tento nie je tvoj muž….vidím, Pane, že si prorok – t.j. vidiaci do podstaty veci. Toto je zmysel hebrejského nabi´ – prorok; vv. 17-19). Bola prostitútkou? Ľahkovážnou ženou? Manipulátorkou, ktorá sa zbavila svojich predchádzajúcich mužov potom, čo dosiahla majetok? V každom prípade musela byť verejná hriešnica, ktorá sa dostala na okraj spoločenských zvyklostí. Bola odpadom pre ostatných. Pohŕdali ňou.
Čo teda spôsobilo túto zmenu? Zo strany ženy jej úprimnosť. Rozprávala úprimne s Ježišom. Nielen o veciach “praktických” – ty chceš vodu odo mňa?, daj mi takú vodu, aby som sem nemusela, “spoločensko-náboženských” – vy hovoríte v Jeruzaleme je to miesto…, ale aj a predovšetkým “osobných” – zavolaj muža – nemám muža, nebude to Mesiáš, povedal mi všetko, čo som porobila. Úprimnosť je bránou, ktorá dovoľuje Ježišovi vstúpiť do môjho života. Ináč to bude stále o vzdialenosti medzi mnou a Ním. Počujem o ňom hovoriť, čítam o ňom, viem o ňom….ale nepoznám ho skúsenostne, ja osobne. Toto je obrovské bremeno mnohých kresťanov: nepoznajú osobne Ježiša. Nemajú s ním skúsenosť. Bez úprimnosti to nejde.
A Ježiš? Z Ježišovej strany je to jeho záujem o túto ženou, ktorou všetci pohŕdajú. Ide mu o jej ozajstné a trvalé šťastie! Aká silná zmena! Ona, označená pečaťou hanby, ktorej sa vyhýbajú, ktorú neradi vidia vo vlastnej spoločnosti, zrazu sa postaví pred všetkých a otvorene hovorí o sebe a o zmene. Niekedy si ani neuvedomujeme aká to obrovská sila, keď sa dokáže niekto verejne priznať k vlastným chybám. Väčšinou vidíme ospravedlňovanie, výčitky, útoky alebo aspoň poukazovanie na zodpovednosť iných. Seba ospravedlňovanie. Výsadou veľkých ľudí bola a vždy bude schopnosť niesť zodpovednosť, priznať chybu a úprimnosť. V ženinom postoji možno čítať aj obrovskú vnútornú silu a radosť, ktorá prekoná hanbu.
Ježiš má stále o každého záujem. Aj o mňa. Aká bude moja odpoveď? Osobná a úprimná? Úprimnosť prináša nielen odpustenie a novú šancu, ale aj radosť, uzdravenie a silu ísť ďalej. Každý z nás má možnosť urobiť tento krok Samaritánky! Koniec koncov sviatosť zmierenia (alebo veľmi škaredo a právnicky formulované sv. spoveď) je tajomným stretnutím človeka a Boha v úprimnosti.
©róbert jáger 2013
