Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“
(Jn 13, 31-33a. 34-35)
Tento krátky úryvok z večeradla, kde Ježiš hovorí svoje posledné slová učeníkom – svoju rozlúčkovú reč – je postavený na dvoch slovesách: osláviť (gr. doxazó) a milovať (gr. agapaó – v zmysle obetovať sa za).
Po Judášovom odchode hovorí Ježiš o sebe ako o Synovi človeka, že je oslávený. Judášov odchod znamenajúci začiatok Ježišovho potupenia a konca je tu vysvetlený ako začiatok Ježišovho oslávenia. Tma je tam, kde išiel Judáš, ale nad Ježišom ide žiariť Božia sláva.
Ježiš hovorí o sebe, že ako Syn človeka je jedno s Bohom, a preto je v ňom oslávený Boh. Je tu odkaz na tajomstvo vtelenia, ktoré sa nachádza v úvodnom prológu (Jn 1,1-18). Inými slovami povedané, Ježiš tu pripomína svojim učeníkom, že hoci ho vnímali doteraz len ako Syna človeka, je Slovom, ktoré bolo na počiatku u Boha a bolo Boh. Je Svetlom, ktoré prišlo na svet. Príznačná je zmienka o Judášovom odchode do tmy v predchádzajúcom verši. Od Ježiša – Syna človeka, ktorý je Slovom a Svetlom – sa odchádza už len do tmy.
Po pripomienke vtelenia Slova, prichádza na rad zmienka o blízkom oslávení Ježiša v Bohu, čo znamená odkaz na jeho vzkriesenie. Blízkosť tohto okamihu vedie Ježiša k formulácii nového prikázania. Vzájomná láska (agapé) učeníkov, ktorá znamená jeden za druhého sa obetovať, bude overením autenticity Ježišových učeníkov, ktorých on miluje a za ktorých sa obetuje. Je veľmi zaujímavé, že ich nazýva deťmi. Prezrádza to prítomnosť Otca v Ježišovej obetujúcej sa láske k učeníkom. Preto možno pokojne povedať, že v tomto úryvku ide znovu o zdôraznenie jednoty Otca a Syna a pozvanie učeníkov k účasti na tomto vzťahu sebadarujúcej lásky.
Pekné je ako na to reaguje v nasledujúcich veršoch Peter. Pýta, sa kam Ježiš ide, že nemôžu ísť za ním a zároveň prehlasuje, že on pôjde za ním hoci aj na smrť. Ježiš ho len jemne uzemní pripomienkou, že o smrti ešte nič nevie, a že keď na neho padne jej tieň, tak Ježiša zradí. A keď na konci Jánovho evanjelia po zázračnom rybolove má vzkriesený a oslávený Ježiš pred sebou Petra, pripomína mu toto prikázanie z večeradla a pýta sa ho či ho miluje (agapaó). Nerobí to však preto, aby ho pokoril, ale aby ho pozval k tejto novej láske. Odteraz má Peter – Ježišov učeník – milovať (obetovať sa za) Ježišove „ovce a baránky“.
© Štefan Novotný 23.4.2013
