7. nedeľa v roku C – slovo k prvému čítaniu (1 Sam 26)

2 Saul vstal a s troma tisíckami mužov vybraných z Izraela zostúpil na púšť Zif a tam sliedil po Dávidovi. 7 Keď prišli Dávid a Abisai v noci k ľudu, našli Saula ležať a spať vo vozovej hradbe. Kopiju mal zabodnutú v zemi pri hlave, Abner a ľud spali okolo neho. 8 Abisai povedal Dávidovi: „Boh ti dnes vydal tvojho nepriateľa do rúk. Teraz ho teda na jeden raz pribodnem kopijou k zemi, druhý raz už nebude treba.“ 9 Ale Dávid povedal Abisaimu: „Nezabíjaj ho! Veď kto môže zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného a zostať nevinný?“ 12 Dávid vzal kopiju a krčah na vodu, čo bol pri Saulovej hlave, a odišli. Nik ich nevidel, nik nič nespozoroval, nik sa neprebudil. Všetci spali, lebo na nich padol tvrdý spánok od Pána. 13 Keď Dávid prešiel na druhú stranu a zastal zdiaľky na temene vrchu, takže bola medzi nimi veľká vzdialenosť, 22 Dávid povedal: „Tu je kráľova kopija. Nech príde sem jeden zo sluhov a nech ju vezme. 23 Ale Pán odplatí každému podľa jeho spravodlivosti a vernosti. Pán ťa dnes vydal do mojej ruky, ale nechcel som zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného.“
(1Sam 26,2.7–9.12–13.22–23)

Šaul je mesiáš, Pánov pomazaný, aby bol prvým izraelským kráľom. Aj Dávid o ňom v starozákonnom čítaní dnešnej nedele hovorí ako o pomazanom (26,9.23). Abisai vidí v Šaulovi iba Dávidovho nepriateľa, ktorého mu Boh vydal do rúk. No v očiach Dávida je Šaul vďaka pomazaniu nedotknuteľný. Preto v noci, keď na všetkých doľahol hlboký spánok od Pána, a on stojí nad bezbranným kráľom, nevezme mu život, ale len kopiju a krčah na vodu.

Kopiju zvyčajne používali pešiaci na boj v prvej línii. Sotva sa dá očakávať, že by kráľ bojoval na čele vojska, preto ju v tomto prípade možno považovať skôr za znak hodnosti, akúsi insígniu. Je to aj zbraň, ktorou sa Šaul usiloval zabiť Dávida (19,10). Dávid mu ju berie, aby mu ju neskôr ponúkol späť (26,22). Ukazuje tak nie len svoju odvahu/prevahu, ale aj lojalitu (oslovuje ho „môj pán a kráľ“ – v 26,17.18.19) a múdrosť.

Krčah na vodu bola pravdepodobne malá nádoba v tvare disku s rukoväťami pri hrdle, na ktorých bol uviazaný popruh. O vrátení nádoby na vodu sa v čítaní nehovorí. Prečo si ju Dávid necháva je zahalené tajomstvom. Možno nebola taká dôležitá ani cenná ako kopija, alebo by kráľ nikdy nepil z nádoby, ktorú mu ukoristil jeho nepriateľ. Isté je, že byť na púšti bez zásoby vody bolo nebezpečné a život ohrozujúce.

Čitateľ vie, že aj Dávid je pomazaný (16,1–13). Aj on je mesiáš. Na konci aktuálnej kapitoly je o ňom povedané ešte niečo navyše; je aj požehnaný. Sú to posledné slová Šaula ktoré adresuje Dávidovi pri ich poslednom vzájomnom stretnutí: „Požehnaný si, syn môj, Dávid!“ (26,25). Múdroslovná téma požehnania z minulej nedele (Jer 17) je teraz vyrozprávaná v príbehu. Muž, ktorý sa spolieha na Pána bude ako strom zasadený pri vode. Takýto je Dávid. Dokáže si chrániť svoj život, a nezničí pritom život inému. Je silný a dobrý. Jeho sila nie je deštruktívna, ani jeho dobrota naivná.

Jozef Kohut 23. 2. 2019
Obrázok: See page for author [CC BY 4.0], via Wikimedia Commons

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *