13 Keď to Ježiš počul, odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. 14Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. 15 A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“ 16 Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ 17 Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“ 18 On povedal: „Prineste mi ich sem!“ 19Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. 20 Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. 21 A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov, okrem žien a detí. (Mt 14,13-22)
Niekoľko textových poznámok nám pomôže lepšie pochopiť dnešnú udalosť. Ježiš, potom čo sa dopočul, že Jána nechal Herodes popraviť (Mt 14,12), odišiel na pusté miesto do samoty. Dôvodom bol určite smútok nad tragédiou, smrťou spravodlivého muža. Odstránili ho, lebo pripomínal pravdu. Ježiš – ako pravý človek – prežíva smútok nad stratou Jána. Ako každý iný, chcel byť sám. Avšak pri pohľade na zástup, svoj smútok a všetko negatívne, čo Jánova smrť priniesla, odkladá, a so súcitom pristupuje k nim. Netočí sa okolo seba!
Grécke slovo ἐσπλαγχνίσθη – esplanchnisthe sa viaže k najhlbšiemu pohnutiu vnútra človeka zoči voči núdzi alebo nešťastiu. Je základným prejavom milosrdenstva. Sv. otec František vysvetľuje: Milosrdenstvo vo svojom ženskejšom aspekte predstavuje tú hlbinnú materskú lásku, ktorá prežíva pohnutie nad krehkosťou svojho práve narodeného stvoreniatka a objíma ho, poskytujúc mu všetko, čo mu chýba, aby mohlo žiť a rásť (hebr. rehanim); a vo svojom patrične mužskom aspekte je mocnou vernosťou Otca, ktorý svoje deti vždy podrží, odpúšťa im a prinavracia ich na cestu.
Ježiš takýmto postojom hľadí na ľudí a dotýka sa ich. Keď však prichádza kritický moment – je neskoro, treba im jesť, tu sme v kríze – Ježiš ako by „hodil“ celú ťarchu na učeníkov. V gréčtine je dôraz na „vy“: nikam nemusia, VY (musíte) im dať jesť. Pri tejto vete sa nám otvára veľmi podobná situácia zo Starého zákona. 2 Kniha kráľov (4,42-44) rozpráva o podobnej krízovej situácii. V krajine Izraela je veľký hlad a niet čo jesť. Aj Elizeovi učeníci (bratia proroci) sú v núdzi. Prichádza však muž z Baal Šališe a odovzdáva Bohu chleby z prvotín. A tieto chleby Zákonom predpísanej obety – výraz dôvery a vďaky voči Bohu – rozkáže rozdať. Reakcia sluhu je veľmi logická: Čo? Mám toto predložiť sto chlapom? (v. 43) Elizeus sa však spolieha na Boha a núti sluhu rozdávať chleby. A zrazu všetkým sa ujde dostatok chleba. Ba ešte zostane aj zvyšok.
Ježiš „provokuje“ svojich učeníkov, aby zaujali rovnaký postoj dôvery ako Elizeus a muž, ktorý priniesol obetné chleby. Prvá výzva je dôvera v Boha. Stojí za povšimnutie, že muž, ktorý prináša obetné chleby, neváha aj napriek krízovej situácii dať Bohu, čo Bohu patrí. Mohol sa ospravedlniť, že predsa nevezmem tie chleby od mojich detí a rodiny. Je hlad. Až prejde kríza obetujem. V jeho postoji sa dôvera ukazuje ešte jasnejšie.
Dôvera v Boha a dať mu k dispozícii to, čo človek má. Druhá výzva je vzdávať vďaku a dávať. V gréčtine verš 19 je postavený na particípiách a dvoch slovesách v indikatíve: vzdával vďaky – dával. Všetko ostatné ustupuje do úzadia a do popredia vystupujú tieto dve slovesá. Rozkážuc, aby zástupy si sadli na trávu, vezmúc päť chlebov a dve ryby, pozdvihnúc oči k nebu, vzdával vďaku, lámajúc chleby dával ich učeníkom. Vzdávať vďaku za to, čo človek má, a dávať to ďalej.
Ježišova dnešná lekcia: nezaoberať sa príliš a výlučne so sebou samým, ale všímať si ľudí okolo. Zaujať správny postoj. Vžívať sa do situácie druhých a so súcitom sa dotýkať ich bolestivých rán. Ďakovať Bohu za to, čo mi dáva, aby som to potom mohol poskytnúť tým, čo to potrebujú. A nad to všetko dôverovať Bohu, lebo je so mnou.
Sv. otec František nás všetkým povzbudzuje:
Milosrdenstvo je jednak plodom „zmluvy“ – preto sa hovorí, že Boh pamätá na svoju (zmluvu) milosrdenstva (hebr. hesed) –, ako aj „skutkom“ nezištnej náklonnosti a dobroty, ktorá vyviera z našej najhlbšej psychológie a mení sa na vonkajšie dielo (gr. eleos), ktoré sa stáva almužnou. Zahrnutie tohto všetkého umožňuje, že všetci majú vždy vo svojich silách konať s milosrdenstvom, zakúšať súcit s tým, kto trpí, zažívať dojatie pred tým, kto je v núdzi, rozhorčiť sa a vnútorne vzbúriť voči zjavnej nespravodlivosti a okamžite konkrétne konať – s úctou a citlivosťou – pre nápravu situácie. A vychádzajúc z tohto vnútorného citu je v dosahu všetkých hľadieť na Boha z perspektívy tohto prvého i posledného atribútu, s akým sa nám chcel Ježiš zjaviť: meno Boha je milosrdenstvo.
©Róbert Jáger, 2016
citáty sv. otca Františka: (Sv. otec František, Úvod do duchovných cvičení pre kňazov, 2016; http://sk.radiovaticana.va/news/2016/06/04/jubileum_kňazov_a_seminaristov_exercície_pápeža_františka/1234391#Úvod )
