8. nedeľa rok A – slovo k prvému čítaniu (Iz 49,14-15)

dietatkoSion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona? A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem.
(Iz 49, 14-15)

Sion je jeden z vrchov, na ktorých bol postavený Jeruezalem. Pôvodne to bola pevnosť, ktorú dobyl kráľ Dávid. Neskôr sa pomenovanie Sion rozšírilo na celú oblasť chrámu a aj na mesto. V našom čítaní symbolicky označuje náboženskú pospolitosť Izraela. (Porov.: A. Novotný: Biblický slovník, s. 885)

Výčitka, ktorú vyslovuje Sion je prekladom štyroch hebrejských slov. Nachádzame sa v dobe Babylonského exilu a Izraeliti sa cítia opustení a zabudnutí Bohom. Paradoxom je, že Izaiáš začína svoje proroctvo opačným tvrdením: „Opustili Pána, zhrdli Svätým Izraela, odcudzili sa.“ (1,4) V prvom rade je to Izrael, kto opúšťa Boha. No Deutero-Izaiáš uvádza pre naše uši neslýchaný Boží postoj: „Na krátku chvíľu som ťa opustil a veľkým zľutovaním si ťa pritiahnem.“ (Iz 54,7) Môžeme vnímať Božiu pedagogiku a jeho lásku v tom, že sa na chvíľu vzdiali, aby prebudil v človeku túžbu po ňom.

Slovo „zabudnúť“ sa v týchto dvoch krátkych veršoch nachádza štyrikrát. Rečníckou otázkou sa chce povedať, že je dosť nepravdepodobné a neprirodzené, aby matka zabudla na dieťa, ktoré dojčí. Boh je vo vzťahu k Izraelu viac ako matka; on nezabudne. Napriek tomu sa spoliehame, aj na Božie zabúdanie. Chceme, aby zabúdal na naše hriechy (Ž 79,8), ale o to viac pamätal na svoju dobrotu (Ž 98,3).

Ježiš sa na kríži modlí slová Žalmu 22: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Toto zvolanie v najväčšej núdzi je súčasne istotou božskej odpovede, istotou spásy – nie len pre Ježiša samotného, ale pre „mnohých“. Ježišovo mesiášske utrpenie v spoločenstve s nami, za nás, vychádza z lásky a preto v sebe nesie vykúpenie, víťazstvo lásky. (Porov.: J. Ratzinger: Ježiš Nazaretský II.)

© Jozef Kohut, 28.2.2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.