Bianka

k 221Sú také hĺbavé deti. Napríklad Bianka. Neuspokojí sa s povrchným pohľadom, rada sa zavŕta do hĺbky, aby odhalila alebo aspoň poodhalila pravdu. Už dlhšie pozorovala staršieho pána zo susedného vchodu. Ten so železnou pravidelnosťou ráno otváral balkón a nakŕmil vtáčence, potom šiel na prechádzku so psíkom a potom šiel do kostola. Do kostola šiel aj večer. Mal tam dôležitú úlohu. Pozapaľovať sviece na oltári, nachystať omšové rúcha pre kňaza, zbierať do košíčka peniaze… Väčšinou sa na každého jemne usmieval, no pred niektorými tvrdými pohľadmi uhýbal. Ako keby ním opovrhovali. Že nemá robiť kostolníka, že do kostola ani nepatrí. Bianke to nedalo a raz, keď sa prechádzal so psíkom, sa jej akože zagúľala lopta k nemu. „Dobrý deň, ujo, akého máte pekného psíka.“ Razom bola ruka v rukáve. Sadli si na najbližšiu lavičku a Jean Valjean, lebo tak sa volal psík, sa nechal kŕmiť piškótami, ktoré Bianka mala akože náhodou vo vrecku.

„Mamka,“ spustila večer Bianka, keď sa už chystala do postele.  „Poznáš román Bedári?“ „Pravdaže,“ odvetila mamka. „A poznáš aj Jeana Valjeana?“ skúšala ďalej. „To je čo za otázku? Samozrejme, že poznám,“ čudovala sa mama. „A poznáš sa s ním osobne?“ vytiahla tromf Bianka. „Osobne? Čo si sa dočista zmatožila?“ smiala sa mamka a ťapla Bianke jednu výchovnú na zadok. „Ako si to vlastne myslela, či ho poznám osobne, nebodaj si dačo vyviedla? Hovor.“ „Vieš, skamarátila som sa dnes s tým starším pánom z vedľajšieho vchodu,“ začala Bianka. „S tým kostolníkom?“ „Presne, mami, s tým. A neuveríš, jeho psík sa volá Jean Valjean. Mami, keby si počula jeho životný príbeh. Niekedy ti ho porozprávam,“ zakončila Bianka a zakotvila pod perinou.

© Júlia Hubeňáková, 16. 6. 2013

Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu.

V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.

Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“

Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“

On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“

„Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“

Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“

On mu povedal: „Správne usudzuješ.“

Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu?

Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala.

Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať.

Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela.

Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“

A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“

Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“

On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“  Lk 7,36-50

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.