12. nedeľa rok C – slovo k evanjeliu (Lk 9,18-24)

12_cezrok_C_nz (720x503)Keď sa raz Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ „A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich. Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“ Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“
(Lk 9,18-24)
Na prvý pohľad táto stať začína paradoxným opisom: Ježiš sa osamote modlí a sú s ním jeho učeníci. Ježišova súkromná modlitba sa spomína na viacerých miestach v evanjeliách. Je to veľmi charakteristický prvok Lukášovho evanjelia. Ježiš sa modlí pri krste v Jordáne (3,21), po zázračných uzdraveniach sa uťahuje na opustené miesta a tam sa modlí (5,16), pred voľbou dvanástich vystupuje na vrch modliť sa (6,12), počas modlitby na vrchu sa mení jeho tvár a odev a zjavujú Božiu slávu (9,28-29), keď sa na nejakom mieste modlí, učeníci ho prosia, aby ich naučil modliť sa a on ich učí modlitbu „Otče náš“ (11,1), potom sa však osamote modlí v hodine utrpenia v Getsemanskej záhrade (22,40-45) a jeho posledné slová na kríži sú modlitbou k Otcovi (23,46).
Ježišova modlitba v našom úryvku (9,18) je zaradená medzi modlitbu na vrchu pred voľbou dvanástich a modlitbou na vrchu pred premenením. Táto súvislosť je pozoruhodná, keď si uvedomíme, že tu máme v skratke Ježišovo verejné účinkovanie: po modlitbe si vyberá svojich svedkov, ktorým po čase strávenom s ním a po svojej modlitbe kladie kontrolnú otázku o svojej identite, aby po ďalšej modlitbe na vrchu im ju dal na chvíľu zažiť mimoriadnym spôsobom.
Zaujímavé je aj to, že pri ďalšej príležitosti sa chcú učeníci naučiť tak modliť ako Ježiš, ale pri skúške v Getsemanskej záhrade prepadnú a tak im v ušiach rezonuje Ježišova posledná modlitba osamote na kríži: „Otče do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (23,46). Celá dráma Ježišovej modlitby je pozadím k pochopeniu jeho otázky v dnešnom evanjeliu: Kto je Ježiš? Všetky odpovede redukujúce ho na len na proroka nie sú dostatočné, pretože Ježiš presahuje kategórie svojich učeníkov. Je modliacim sa Otcovým Synom, ktorého treba nasledovať a učiť sa od neho jeho dôvernému vzťahu k Otcovi aj napriek prenasledovaniu a utrpeniu. Kríž je tak nástroj na ktorom Ježišova modlitba dostáva svojho vrcholu – je tak v istom zmysle „zosilňovačom“ Ježišovej modlitby a preto je nevyhnutnou súčasťou života každého učeníka.

© Štefan Novotný 21.6.2013

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.