„Dobrú noc, mami, dobrú noc, ocko,“ zaštebotala Blaženka, vystískala oboch a ako kus dreva, hodila sa do postele. Po celodennom výlete na hrad už sa nevládala ani pohnúť. Tak krásne bolo. Raz držala za ruku mamku, raz ocka, inokedy oboch. Aj keď traja, boli ako jeden. Potom boli v cukrárni a všetci si dali mňamkový pohár. Veľa sa smiali. Ale teraz už len spinkať a odfukovať. Ocko nezavrel v jej izbičke dvere. Išla ich privrieť, aby ju nevyrušovali. Srdiečko jej mocne bilo a mala ho až v hrdle.
„Odídem od vás,“ utrúsil ocko.
„Len si choď,“ čudne zasipela mamka, „myslíš, že som slepá a o ničom neviem? Ako dlho ma podvádzaš?“
„Čo ťa je do toho!“ kričal ocko, „to je môj život. Pozri sa na seba, ako vyzeráš, moje podnikanie potrebuje, aby ma žena reprezentovala.“ Aké škaredé slovo.
„Nemôžem za to, že sa mi od pôrodu nedarí schudnúť. Na tom stojí a padá náš manželský sľub? Čo sa ti to porobilo?“ povedala mama. Nekričala, iba mala taký iný hlas. Blaženka nerozumela. Mamka je pekná. Najkrajšia. Nosila ju pod srdcom, videla v albume obrázok.
„Sľub? Nedaj sa vysmiať. Si obyčajná…“ kričal ocko, ale Blaženka už nepočula. Tíško zatvorila dvere a naboso kráčala sťaby po črepinách. Schovala sa pod perinu.
V nedeľné ráno šli všetci spolu do kostola, Blaženka uprostred. Pevne sa držala pravou i ľavou rukou. Ocko s mamkou sa pekne rozprávali, Blaženka ani nemukla. Srdiečko jej mocne bilo a mala ho až v hrdle.
© Júlia Hubeňáková, 9 .5. 2013
Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.
A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.
Jn 17, 20-26
