Drahoslava

201205141437550.kniha_5Prázdniny už už mali odplávať na smetisko dejín, nový školský rok bol na spadnutie. Málokto sa tešil. Aj keď bola jedna taká škola, čo oslavovala ostošesť. Mala totiž okrúhle výročie. Zišlo sa množstvo žiakov, učiteľov i zamestnancov školy. Plus, mínus, milión. Mnohí mali prešedivelé vlasy, alebo aj vlasy nemali, mnohým pomáhala pri chôdzi palička… Menší žiaci raz nemohli pochopiť, že aj takto môžu vyzerať žiaci školy. Všetkých však spájali veselé plamienky v očiach.  V prvom rade, s vyzdobeným nadpisom „čestné miesto“, chýbala stolička. Doniesla si ju tam najlepšia žiačka školy. Nie len jej sa zdalo, že plným právom. Preslávila školu v medzinárodných súťažiach, párkrát u nich kvôli jej úspechom natáčala televízia, dokonca si škola prilepšila aj finančne. Takže, komu česť, tomu česť, pastierovi trúba. Všetko by bolo v poriadku, keby… Veď to poznáte, keby nebolo to keby, boli by sme všetci v nebi. K star školy nenápadne podišla pani riaditeľka a čosi jej pošepkala. Star sa otočila na opätku a kamsi odcupitala. Aj so stoličkou. Asi ju poslala pre nejakú krajšiu, pomyslelo si plus, mínus milión spolužiakov. Pani riaditeľka privítala všetkých hostí a potom, úplne špeciálne, privítala hosťa najvzácnejšieho, ako ho nazvala. Boli preňho v domove dôchodcov. Pani Drahoslavu, ktorá bola najprv žiačkou, potom učiteľkou a napokon celých tridsať rokov aj riaditeľkou školy, priviezli na vozíku dvaja učitelia. Prechádzali pomaličky dopredu až k čestnému miestu. Zrazu čiesi ruku zatlieskali. V tom sa pridal ďalší plus mínus milión párov rúk. Pani Drahoslava klopila zrak, ako keby vravela, že si takýto potlesk nezaslúži, že ona nič mimoriadne nedokázala, len milovala svoju prácu a deti. Deti (aj tie prešedivelé a bez vlasov) však vedeli komu tlieskajú. Keby sa vtedy dali spočítať slzy, bolo by to úplne famózne číslo. No nie všetko treba mať spočítané, aby sme uverili, že to bolo famózne.

© Júlia Hubeňáková,  1. 9. 2013

V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.

Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi.

Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“ Lk 14, 1. 7-14

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.