Toto hovorí Pán: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho ducha; právo prinesie národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, bude uplatňovať právo. Nezoslabne, nezlomí sa, kým nezaloží právo na zemi. Na jeho zákon čakajú ostrovy. ‚Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti a vzal som ťa za ruku. Utvoril som ťa a zmluvou ľudu som ťa urobil, svetlom národov, aby si otvoril oči slepým, vyviedol väzňov zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách.‘“
(Iz 42, 1-4. 6-7)
Prvú pieseň o Pánovom služobníkovi nachádzajúcu sa v našom čítaní je potrebné čítať v historických súvislostiach. Izrael je v exile. Doteraz poznal Boha ako svojho Stvoriteľa a Spasiteľa. Skrze skúsenosť exilu spoznáva Boha ako Stvoriteľa a Spasiteľa všetkého a dostáva prísľub záchrany, vyslobodenia a návratu do vlasti. Toto sa uskutoční skrze postavu služobníka, ktorého Pán predstavuje v našich veršoch (1-4).
Pánov služobník sa môže javiť ako slabý, pretože „nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí.“ Namiesto slabosti služobníka tu však môžeme vidieť Božiu moc, ktorá nie je deštruktívna, ale obnovujúca a uzdravujúca. V druhej časti čítania (6-7) sa Pán prihovára svojmu služobníkovi, ktorého urobil svetlom, aby otvoril oči slepým.
Úspech Božieho služobníka nezávisí od neho samého, ale vychádza z toho, čo robí Boh. On si privíňa svojho sluhu, vkladá naň svojho ducha, berie ho za ruku. Starozákonné izaiášovské „nahliadnutie“ do vzťahu Boha Otca a Boha Syna v Duchu Svätom sa číta pri bohoslužbách na sviatok Pánovho krstu. My si môžeme pripomenúť vlastný krst a obnoviť svoje ponorenie do tajomstva Božej lásky.
© Jozef Kohut, 11.1.2014
