Nedeľa po krste nášho Pána (Mt 4,12-17)

images12 Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. 13 Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, 14 v končinách Zabulon a Neftali, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: 

15 „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru,
za Jordánom, Galilea pohanov!
16 Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo.
Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“

17 Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“

Človek je mysliaci tvor. Toto je jeho najvlastnejšia črta, ktorá ho robí odlišným od zvierat. Dejiny ukazujú, že práve myslenie prinieslo mnoho pozitív. Človek je mysliaci tvor, ktorý sa veľmi neuspokojí s tým, čo je. A je to správne. Treba kráčať vždy ďalej a vyššie. Vo všetkom. V technike, priemysle, v službách, v politike ale aj vo vzťahoch, v spoločenských, vo vzťahu k sociálne slabým, menšinám…..k druhému človeku.
Ak sa na chvíľku zastavíme pri myslení zoči voči situáciám, ktoré je potrebné meniť alebo nešťastiam, zlu, ktoré sa nám samým stalo, potom by sme si mali všimnúť jednu zvláštnosť. Stále myslíme na iných, na to, čo by oni mali zmeniť. Logická analýza spočíva v tomto: keby ten alebo tamten nebol, keby toto nerobil, keby sme sa tamtých zbavili… Ak sa nám zrúti svet alebo aj menšia nepríjemnosť, vtedy znova vidíme a analyzujeme, kto čo urobil zle. Takouto analýzou sa chceme utvrdiť o vlastnej nevinnosti a bezúhonnosti. Málokedy začíname od seba, hľadajúc svoju vinu. Tamten je taký a taký, bol nepoctivý…keby ho nebolo v mojom živote. Lebo tento je…..
Nevravím, že neexistujú situácie, ktoré naozaj spôsobili iní. Nesú za ne zodpovednosť. Hovorím však o tých, v ktorých máme podiel aj my. K väčšine konfliktov treba vždy najmenej dvoch. Ale skúsme si predstaviť situáciu, že by sa nám skutočne podarilo meniť svet podľa nás. Že by sa odstránili tí a tamtí, tento by sa zaradil sem a držal hubu a krok… aké by to bolo? Skúsme si toto trošku premyslieť.

Americký kreslený celovečerný film The Bee Movie (Včelí film) rozpráva príbeh včielky, ktorá sa dostala k človeku, k jednej slečne. A vzájomné rozhovory vyústili nielen do veľkých sympatií ale aj k odhodlaniu zmeniť život včiel. Včely totiž, podľa nášho hrdinu, iba celý deň, ba celý život makajú, lietajú, znášajú peľ, pracujú na výrobe medu. A nakoniec ten med si privlastňuje človek. Drží včely v „pracovných táboroch“ a plod ich práce predáva v medvedíkových fľaštičkách, alebo pod vlastným firemným menom. Milióny zarábajú ľudia na ťažkej a nikdy nekončiacej práci včiel. Spor doženú až pred súd a po dlhom dokazovaní sudca rozhodne, že včely majú pravdu. Treba im vrátiť všetok med, zrušiť korporácie i malých podnikateľov, ktorí žijú z predaja medu. Zakázať výrobu zákuskov, sladkostí a čohokoľvek, v čom sa nachádza med. Med je výsostným vlastníctvom včiel.
Takto sa do úľov vracia obrovské množstvo medu. Včely majú čo robiť, aby ho uskladnili. Samozrejme skončí výroba medu. Nie je potrebné lietať po lúkach. Od teraz je to zaslúžený veget, odpočinok. Medové masáže, medové kúpele, opaľovanie sa… hotový wellness pre všetky včely a to zadarmo a každý deň. Až do času, kedy včelia priateľka sa vykričí na maličkého včeliaka: „Si sebec, čo si to spravil?“ Odkedy prestali včielky lietať po stromoch a kvetoch, nikto neopeľuje. Stromy, rastliny, kvietky hynú. Príroda sa postupne zmenila na sivú, zomierajúcu starenu. Ľuďom sa ťažko dýcha, lebo niet rastlín, ktoré by fotosyntézu realizovali…Fotosyntéza je zastavená, nieto čerstvého vzduchu. Šíria sa choroby a lieky nedokážu zlepšiť situáciu…včeliačik je prekvapený. Veď bojoval len za práva svojho rodu. Ale ani doma nie sú spokojní. Nudia sa. Zmysel života – vyčítajú mu ostatné včely – videli v práci, v tvorivosti, v delení sa o med, vo výchove nových generácií… a teraz to všetko stojí. Včielke všetko dôjde: zistil, že svet „podľa neho“ nie je najšťastnejší ani najlepší.

Milí priatelia, so všetkou pravdepodobnosťou by sme dopadli rovnako, keby sa naozaj zrealizoval „môj“ a len môj pohľad na svet so všetkými zmenami, ktoré „podľa“ mňa by mali vstúpiť do účinnosti. Že to tých iných treba likvidovať, obmedziť, ponížiť, nedovoliť im… že to oni a len tí ostatní sú príčinou toho či onoho. Ja nič.
Včeliačik zistil koľko zla narobil presadením len svojho videnia. Aký bol sebecký a úzkoprsý. Otvorili sa mu oči ako veľmi sme jedni s druhými prepojení. Aká je to vzájomná symbióza a výmena prospievajúca všetkým. Že nie sme tu sami pre seba. Že svet vytvárame vo vzájomnom dialógu a rešpekte. Stojí za to pozrieť si The Bee Movie.

Preto vyzýva aj Ježiš: robte pokánie, priblížilo sa Nebeské kráľovstvo! (Mt 4,17). Robte pokánie – gr. metanoiete znamená zmeňte zmýšľanie.. Metanoia znamená aj „myslieť nad (to, čo je mysliteľné)“. Predpona meta znamená aj „poza“, odtiaľ myslieť nad. Priblížilo sa nebeské kráľovstvo v gréčtine nesie význam priblížilo sa Božie kraľovanie – reálna pomoc Boha svojim deťom. Začnite teda ináč zmýšľať a následne ináč vnímať, vidieť svet a ľudí. Robiť pokánie v prvom rade začína zmenou zmýšľania, videnia sveta. To iné videnie prináša Ježiš a ono je možné, lebo Boh je uprostred nás.

Novum je odteraz reálna možnosť zmýšľať ináč, vidieť veci a ľudí úplne ináč, lebo Boh je až takto blízko, je uprostred nás, a dáva nám nielen usmernenie, ale aj silu ho uskutočniť. Ako sa Ježiš ponoril skrze krst do našej ľudskej obmedzenosti, slabosti, hriešnosti, tak nás on ponára do svojho života: schopnosti myslieť a konať ako myslí a koná on. Toto je to svetlo, ktoré vidí ľud kráčajúci v temnotách (Mt 4, 16). Doslova a do písmena berie ťa za ruku a kráča s tebou, aby si to zvládol.
Konať pokánie znamená aj začať myslieť za, nad mysliteľné. Sme skeptickí, že by sa niečo mohlo reálne meniť. Máme túto skúsenosť. Sme presvedčení, že je nemysliteľné, aby sa niečo menilo. A veci sa naozaj nemenia. Prečo? Lebo ja sa nevnímam ako ich súčasť. Ako osoba, ktorá sa musí pozrieť aj na seba a začať meniť seba, svoj pohľad na ľudí a svet. Prehodnocovať svoje postoje a kroky. To, že sa veci nemenia je odkazom Všemohúceho, že si asi nevyužil každú možnosť a zrejme predovšetkým tú najpodstatnejšiu: začni od seba. Začni skúmať seba samého, svoje postoje, myšlienky, túžby a plány prv, než by si šiel obviňovať iných za krach alebo akúkoľvek negatívnu situáciu. Pozri sa na svoj podiel.

V tom čase, hovorí Pán, budem Bohom všetkým rodom Izraela a oni budú mojím ľudom. Toto hovorí Pán: Na pustatine našiel milosť národ, ušetrený mečom, do svojho odpočinku išiel Izrael.“ Zďaleka sa mu zjavil Pán: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň. (Jer 31,1-3)
Dám im srdce, aby ma poznali, veď ja som Pán; budú teda mojím ľudom a ja im budem Bohom, pretože sa vrátia ku mne celým srdcom. (Jer 24,7)

Skrze krst sme dostali nové srdce, chápavé a vnímavé. Len túto možnosť neubíjajme. Človek je naozaj mysliaci tvor. Túžime po láske a pokoji srdca. Boh sa k nám priblížil a stal sa jedným z nás. Vzal na seba obmedzenosť ľudského života. Šiel ďalej. Skrze krst v Jordáne sa stotožnil s našou hriešnosťou. A to preto, aby nás naozaj priviedol k pokoju. Ktorá cesta tam vedie? Dnes ju ukazuje. Človek je mysliaci tvor. Mal by premýšľať aj o týchto veciach. Bude? Alebo seba samého posunie o stupienok nižšie?

© Róbert Jáger, 2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.