V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v judejskej púšti: 2 „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ 3 To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: “Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!”“ 4 Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med.
5 Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. 6 Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. 7 Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? 8 Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! 9 Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: “Naším otcom je Abrahám!” – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. 10 Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. 11 Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. 12 V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“
13 Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. 14 Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ 15 Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval. 16 Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. 17 A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“
Ježiš prichádza k Jánovi, aby prijal krst ako znamenie pokánia a obrátenia. Ján sa logicky zdráha, ale Ježiš chce uskutočniť všetko, „čo je spravodlivé“. Akú spravodlivosť? Čo je spravodlivé? Je spravodlivé, aby sa bezhriešny nechal pokrstiť na znak obrátenia? Potreboval On obrátenie? Nie. Spravodlivosť však spočíva v inom. V tom, že my potrebujeme obrátenie. Ale sám od seba nie som toho schopný, lebo mi ani nenapadne, aby som chyby hľadal v sebe. Nemáme vo zvyku robiť kritickú sebareflexiu. Nakoniec čo by som sa mal ja obmedzovať nejakými zákazmi a príkazmi. Veď robím len to, čo je dobré pre mňa.
Je však spravodlivé, že Boh sa stotožňuje so mnou, s človekom, aby som sa ja videl v jeho svetle. Len tak môžem uvidieť svoju pravú tvár. Iba v pohľade na Ježiša môžeš ty človeče vidieť konkrétne vlastnú nedokonalosť. A obrátiť sa – zmeniť zmýšľanie.
To, čo sa začalo v onej betlehemskej noci, sa dnes dovŕši: Boh je naozaj s nami. Emanuel je nielen pravý Boh a pravý človek, ale ide ďalej a stotožňuje sa s hriešnym, nedokonalým človekom. Neizoluje sa od nás, nesegreguje sa. Nediskriminuje ani teba ani mňa: práve naopak. Hoci je bez hriechu, neštíti sa postaviť k tebe, ku mne, k nám. Postavil sa medzi mýtnikov, farizejov, vojakov, prostitútky. Úplne sa zaradil do našej všednosti. Vytvoril s nami vzťah rovnosti.
Ako pravý človek prežil všetko, čo k ľudskému životu patrí, okrem hriechu. V ostatnom sme si rovní:
15 Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. […] 7 On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. 8 A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; 9 a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú. (Hebr. 4,15; 5,6b-9)
Jeho blízkosť znamená, že tí, čo ho prijímajú, majú šancu vyjsť zo zamotaného kruhu ľudskej všednosti do svetla Božieho života. Tí, čo priznávajú, že ich život pokuľháva. Že potrebujú odpustenie a milosrdenstvo, aby mohli nanovo začať. Tí, čo priznávajú, že sa trápia so sebou samým, s tým akí sú a akí by chceli byť. Tí, čo sa objektívne dokážu pozrieť na seba a porovnať svoje myšlienky, postoje, spôsoby a skutky s Ježišovými. Tí, ktorí nezabúdajú na „vlastnú minulosť“ nech je už akákoľvek. Týchto On povedie.
A toto je dôvod našej oslavy. Nanovo vstúpiť do jeho blízkosti. Tak ako si Vianoce vyžadujú úprimné srdce, stíšenie a otvorenie sa tomu, ktorý prichádza, tak záver vianočného kruhu, krst Pána, si vyžaduje moje pristúpenie k Ježišovi. A vo svetle jeho života zhodnotiť vlastný život. Iba takto dôjde k zmene, k obráteniu. Iba takto budem naozaj ponorený do nového života.
Krst, baptizoo znamená „ponoriť“. Ponoriť do vôd Jordánu starého človeka a vystúpiť obnovený. K tomu však je nutné vidieť, čo treba ponoriť. Preto tá výzva pozrieť sa kriticky na seba vo svetle Ježišovho života. Boli sme pokrstení. Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli (Gal 3,27) spievame v liturgii Vianoc i Krstu Pána. Obe slovesá sú v aoriste, čo znamená, dej sa začal v minulosti ale neustále pokračuje, aj dnes i zajtra. Obliekame si Krista deň čo deň, preto je krst procesom a preto deň čo deň sa musíme priblížiť ku Kristovi.
Avšak my ľudia veľmi radi zabúdame. Nechceme si spomenúť, lebo sa nám zdá, že takto zničíme a odstránime minulosť. Nepamätám si, teda sa to nestalo. Posledných 20 rokov v našej kultúre ukázalo našu pravú tvár. Nepamätáme si kto bol kto vtedy, za oných starých čias. Nepamätajú si to osoby, kým boli a aké boli vtedy. A tak sa „zabúdanie“ stalo akýmsi falošným „rehabilitačným“ procesom. A keď nedaj Bože bude zle, potom zase začneme hľadať „vinných“: tí druhí…tí tam, na druhej strane… a znova sa zabudneme pozrieť na seba. Ale toto je sebaklam. Obrovský, seba zničujúci klam. Prvá výzva týchto sviatkov je: rozpamätať sa na svoj vlastný život. Nezabudnúť kto som a aký v skutočnosti som. Nemáme sa čoho báť. Ježiš nás neodsudzuje. Práve naopak. Postavil sa k tebe a ku mne, aby sme mali odvahu. Je blízko.
Ale tu to nekončí. Celý príbeh má dôležitý detail. Čo sa vlastne stalo potom, čo ľudia vyšli z mesta a prišli do púšte k Jánovi, aby sa nechali pokrstiť? Čo sa stalo potom, čo videli aj Ježiša vo vodách Jordánu? Vrátili sa do mesta. Vrátili sa tam, odkiaľ prišli, aby veci, vzťahy, osoby, vlastné poslanie, život s inými, videli úplne inými očami. A nielen videli, ale aj ináč konali. Ján bol presný (Lk 3, 10-14):
10 Zástupy sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?“
11 On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké,
a kto má jedlo, nech urobí podobne!“
12 Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“
13 On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“
14 Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“
Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“
Dnešné Božie slovo nás upozorňuje presne na túto dynamiku sviatkov. Boh prichádza k človeku, aby s človekom vytvoril vzťah. Aby človek sa nebál a cítil blízkosť milosrdného Boha a v jeho svetle uvidel seba. Vidiac seba, prijal pomoc a začal iný život. A aby vykročil smerom k ostatným. Aby sa vrátil do mesta, z ktorého prišiel.
Pápež František v jednom zo svojich zamyslení hovorí presne toto. Boh žije v meste. Boh žije uprostred tejto spoločnosti, kultúry a on je veľkodušný. Neodťahuje sa od nikoho. Preto sa ani jeho učeníci nesmú od nikoho odťahovať, ale práve naopak. Byť v meste a spolupracovať na všetkom, čo je dobré. Byť dobrým občanom, čestným, spravodlivým, aktívnym, znamená vnášať kvas a svetlo evanjelia do dnešného sveta. To, čo odporúča Ján, môžeme zhrnúť do troch princípov kresťanského i občianskeho života:
Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, kto nemá – podeliť sa o hmotné majetky s núdznym.
Nevymáhajte viac, ako vám určili – byť spravodlivým a čestným.
Nikoho netrápte a buďte spokojní so žoldom – neobohacujte sa na úkor iných
Tieto princípy by sme mohli ďalej ťahať do konkrétnosti. Dávam 2 percentá z vlastných daní na niečo prospešné? Kúpim si Nota bene? To, čo mám navyše, dokážem dať tomu, kto nemá? Hračky? Šaty? Potraviny? Ako narábam s verejnými financiami? S darmi od iných? V projektoch EU? Dokážem sa pozrieť bezdomovcovi do očí a aspoň ho vypočuť? Cíti aj ten pijan, že ním nepohŕdam?
Nesmieme sa zastaviť na pol ceste. Pomodliť sa a odniesť si domov svätenej vody je ešte len začiatok. Chce to naozaj zmenu smerovania v každodennosti. Ak je spravodlivé, aby Boh bol so mnou a bol so mnou trpezlivý a milosrdný, je rovnako spravodlivé, aby sme boli my, jeho deti, uprostred mesta a neodťahovali sa od jeho radostí i starostí. Kto má uši na počúvanie, nech počuje!
róbert jáger, 2014
