Kvetná nedeľa A – slovo k prvému čítaniu (Iz 50,4–7)

4 Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. 5 Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. 6 Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. 7 Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.

Iz 50,4–7

Izaiášova Tretia pieseň o Pánovom služobníkovi, ktorú čítame v bohoslužbe vždy na Kvetnú nedeľu, má veľmi zaujímavú „predohru“ (50,2–3). Obsahuje otázky a odpovede vo forme akejsi liturgickej drámy. Služobník vstupuje na prázdnu scénu (môžeme si predstaviť divadlo) a pýta sa: „Prišiel som, prečože nebolo nikoho, volal som, a nik neodpovedal?“ (v2a). Hebrejský text doslovne hovorí, že tam nebol nijaký muž/človek. Hoci na scéne nie je žiadna iná ľudská bytosť okrem Pánovho služobníka, niekto vysloví ďalšie dve otázky: „Či mi je ruka prikrátka spasiť? A či nemám sily vyslobodiť?“ (v2b). Správne predpokladáme, že slovo si berie Boh. Aj keď Pánov služobník nevidí žiadneho človeka, Pán je prítomný. Koľkokrát sa nám zdá, že všade okolo je prázdno, a cítime ako na nás dolieha samota?! Práve v takýchto chvíľach svetlo viery umožňuje zachytiť znaky Božej blízkosti.

V samotnom čítaní nachádzame „anatómiu“ služobníka. Spomína sa jeho jazyk, ucho, chrbát, líca a tvár. Služobník je niekto ako my; osoba z mäsa a kostí. Má schopnosť posilniť unaveného (jazyk), aj načúvať Bohu (ucho). Zakusuje fyzickú bolesť (chrbát), aj vnútorné utrpenie (líca) a dôsledky urážok a ponižovania (tvár). Tvár sa opakuje ešte raz v úplnom závere a je prirovnaná ku kremeňu, známemu svojou tvrdosťou. Čo znamená takéto prirovnanie? Vyjadruje sa ním nezvratné, veľmi pevné rozhodnutie. Tento obraz preberá Nový zákon, keď chce povedať, že Ježiš sa rozhodol ísť do Jeruzalema (dosl. zatvrdil svoju tvár – Lk 9,51).

Zaujímavá veta je v polovici čítania (v5). Služobník hovorí, že neodporoval a neustúpil späť. Tou proti-silou, ktorej nevzdoroval, neboli nepriatelia, ktorí by naňho tlačili zvonku, ale Boh: „Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval…“. Keďže zobúdzanie sluchu a počúvanie obsahuje už predchádzajúci verš (v4), bolo navrhované, aby sa táto veta vynechala ako nadbytočné opakovanie. Vďaka Bohu sa tak nestalo. Zostalo nám totiž zachované, že poslušnosť nie je jednoduchá, ale je možná. Písmo pred svojimi čitateľmi nezatajuje ťažkosti, ktoré sú spojené s Božím povolaním.

Pánov služobník je pevný, rozhodný, ale nie je to zatvrdenie sa v pýche; a pritom by mal byť na čo hrdý, veď Boh mu je tak dôverne blízko. Naopak, on sa zatvrdzuje v dobrote, poslušnosti, a pokore. Pridajme sa dnes k Ježišovi, ktorý vstupuje do Jeruzalema a napodobňujme jeho rozhodnosť a pokoru.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: eSPé – Prichádza Kráľ slávy
Literatúra:
Blenkinsopp, J. Isaiah 40–55. Doubleday : Yale University Press, 2002.
Baltzer, K. Deutero-Isaiah. Fortress Press : Minneapolis, 2001.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *