Pondelok Veľkého týždňa – slovo k prvému čítaniu (Iz 42,1–7)

1 Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho ducha; právo prinesie národom. 2 Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. 3 Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, bude uplatňovať právo. 4 Nezoslabne, nezlomí sa, kým nezaloží právo na zemi. Na jeho zákon čakajú ostrovy. 5 Toto hovorí Pán, Boh, ktorý stvoril nebesia a rozprestrel ich, upevnil zem a jej rastlinstvo, ktorý dáva dych života ľudu, čo na nej žije, a ducha tým, čo po nej chodia: 6 „Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti a vzal som ťa za ruku. Utvoril som ťa a zmluvou ľudu som ťa urobil, svetlom národov, 7 aby si otvoril oči slepým, vyviedol väzňov zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách.“

Iz 42,1–7

Liturgické čítania Veľkého týždňa nám postupne skladajú mozaiku zo štyroch Piesní o Pánovom služobníkovi, ktorú v jej celistvosti a hĺbke uvidíme na Veľký piatok. Dnes začíname prvou z nich. Kto je Pánov služobník? Musíme si jasne povedať, že jeho meno nie je uvedené. Zostáva skryté, tak ako je skrytý Boh. Meno, vek, aj rodisko, ustupujú iným charakteristikám.

Prvá časť nášho čítania (1–4), v ktorej samotný pán predstavuje svojho otroka (takýto je prvotný význam hebr. výrazu eved), ukazuje najskôr tri dosť netradičné „tréningové metódy“. Pán si otroka privinie. Pravdepodobne si ho veľmi váži, podobne ako si otroka Jozefa v Egypte vážil najprv Putifar, potom správca väzenia a nakoniec samotný faraón. O otrokovi sa ďalej hovorí, že je vyvolený (porov. tiež Mojžiš – Ž 106,23) a jeho pán má v ňom zaľúbenie. Toto je jediné miesto Starého zákona, kde Boh v prvej osobe hovorí, v čom má zaľúbenie. Nakoniec je na otroka vložený duch jeho pána. Duch dosl. vietor/dych je to, čo hýbe človekom. Predstavuje dynamiku a silu. Je zaujímavé, že skúmanie tréningových metód odhaľuje aj čosi z vlastností pána.

Špecifickým tréningom pripravený služobník vstupuje do oblasti „medzinárodného práva“. Jeho úlohou je priniesť právo národom (v1) resp. založiť právo na zemi (v4). Poslanie, ktoré mu bolo zverené, je univerzálne; prekračuje prostredie Izraela a je zamerané na celý svet. Do právnickej oblasti patrí aj zlomenie trstiny alebo zahasenie plameňa. Týmito názornými gestami vyhlasoval kráľ-sudca rozsudok smrti. Vidíme, že napriek obrovskej sile a vplyvu, ktoré služobník má, nedochádza k ich zneužitiu. Neláme nespravodlivo, a nezhasína bezcitne. To je výzva pre každého, kto dostal nejakú funkciu a moc, či už v oblasti spomínaného práva, alebo finančnej, spoločenskej, a predovšetkým v duchovnej.

V druhej časti čítania (5–7) sa pán, ktorý je v úvode slávnostne a jasne identifikovaný ako Boh, stvoriteľ zeme a neba, prihovára priamo svojmu služobníkovi. K zhrnutiu toho, čo robil Pán so svojím služobníkom doteraz, pridáva ešte jeden obraz – svetlo. Misiou služobníka nie je len priniesť svetlo, ale byť (zostať) svetlom. O aké svetlo ide? Nie je to oslepujúca žiara reflektorov, ale skôr svetlo sviečky, ktorá sa stráca pre iných.

Tu kdesi môžeme zahliadnuť tvár Ježiša, ktorý o sebe povedal: „Ja som svetlo sveta“ (Jn 8). Nech nás on sám vedie v týchto svätých dňoch.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Dominika Gurbaľová – Eli, Eli
Literatúra: Baltzer, K. Deutero-Isaiah. Fortress Press : Minneapolis, 2001.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.