Kristus naozaj prišiel, aby nás zdvihol
V evanjeliu nachádzame zmienku o praotcoch, rovnako aj históriu, spomínajú sa tam obdobia a ďalšie okolnosti. Toto všetko sú veci vlastné ľuďom a na základe všetkých týchto skutočností chcel evanjelista ukázať, že Kristus sa s nami naozaj podelil o bytie a prirodzenosť. Ak totiž napriek všetkému, čo bolo napísané, niektorí tvrdia, že Kristus sa zjavil iba iluzórne a zdanlivo, že sa nestal pravým človekom, čo by hovorili vtedy, keby tieto skutočnosti neboli napísané? A práve pre tento dôvod uviedol evanjelista v rodokmeni pri niektorých osobách aj ich nedovolené vzťahy, ktoré nezákonne udržiavali, keď úmyselne a doslovne píše toto: Júda splodil Faresa a Zaru z Tamary (Mt 1, 3), a tiež: Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy(Mt 1, 6). S týmito ženami sa praotcovia spojili v smilstve a cudzoložstve. Stalo sa tak preto, aby bolo zrejmé, že Kristus prišiel na to, aby uzdravil našu prirodzenosť, ktorá zhrešila, padla, vzbúrila sa a ponorila do nedovolených žiadostí.
Naša ľudská prirodzenosť sa vzďaľovala preč, ale Kristus ju zastavil. Hoci sa ona vytrhla a vo vzbure bežala ďaleko, On ju zadržal, zastavil ju, vrátil ju tam, kam patrí a zabránil jej pokračovať v ceste smerom nadol. Toto je význam slov, ktoré hovorí Apoštol, že Kristus sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva. Preto sa vo všetkom musel pripodobniť svojim bratom (Hebr 2, 16-17). Kristus vzal teda na seba pokrvné príbuzenstvo s tou prirodzenosťou, ktorá kedysi smilnila, aby ju očistil; s tou nemocnou prirodzenosťou, aby ju uzdravil; s tou prirodzenosťou, ktorá padla, aby ju pozdvihol. Spojil sa s telom vďaka blahosklonnosti a láske k človeku, spôsobom, aký je Bohu vlastný. Preto sa evanjelista vysmieva a nebojí sa odhaliť vášne nášho rodu, hanebné skutky i choroby, jednoducho všetko to, kvôli čomu Božie Slovo zostúpilo na zem vo svojej dobrotivosti, aby napokon mohol oslavovať predovšetkým jeho lásku k ľudskému pokoleniu.
Z homílie Severa Antiochijského (Hom. XCIV)
Oslavujme všetci piesňami Abraháma, Izáka i Jakuba, * pokorného Dávida i dvanástich patriarchov s Jozuem. * Spolu s nimi aj troch mládencov, * tých, čo duchovnou mocou uhasili plamene ohňa. * A takto na ich česť spievajme: * Radujte sa, Praotcovia! * Vy ste svojou stálosťou premohli nástrahy zlomyseľného pekelného vládcu. * Proste za nás Krista, * aby nám všetkým odpustil hriechy. * A my s láskou budeme oslavovať vašu pamiatku.
Sláva Otcu i Synu i Sv. Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov Amen:
Svetlá pamiatka Praotcov * oznamuje nám radostnú zvesť, * že veľké Slnko, náš Stvoriteľ, ponáhľa sa do Betlehema, * aby zažiaril z nepoškvrnenej Panny, dcéry Adama.
(Stichiry z nedele Otcov, 8. hlas)
