9 Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: 10 „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. 11 Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. 12 Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« 13 Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« 14 Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 18,9-14)
K lepšiemu pochopeniu podobenstva musíme si všímať aj širší kontext. V predchádzajúcej časti Ježiš rozpráva o nespravodlivom sudcovi, ktorý vypočuje ženu pre jej dotieravosť a nie kvôli spravodlivosti. Ježišova poznámka o Božej ochote odpovedať je uzavretá otázkou „ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8). Prechod tvorí slovíčko, ktoré sa v prekladoch väčšinou stráca. Εἶπεν δὲ καὶ πρός – povedal však tým (Lk 18,9). Teda nasledujúce podobenstvo má súvis s poslednou otázkou predchádzajúceho verša. Po tomto podobenstve (Lk 18,9-14) rovnakou štylistickou väzbou nasleduje prinášanie malých detí (Lk 18,15-17)
Téma ustavičnej modlitby (Lk 18,1-8) sa takto tiahne ako zlatá niť aj nasledujúcimi dvoma podobenstvami (Lk 18,9-14 a 18,15-17). Ak podobenstvo o nespravodlivom sudcovi podčiarkuje Božiu spravodlivosť, ktorá odpovedá svojim vyvoleným hneď a zaraz a nie kvôli dotieravosti, potom záverečná poznámka smeruje k otázke či vôbec budú ešte ľudia, ktorí počítajú s Bohom. Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi ukazuje na spôsob a obsah modlitby rovnako aj na spôsob, akým môže človek počítať s Bohom. Prinášanie detí zas pokračuje vo vysvetľovaní postoja voči Bohu.
Boh teda nemešká s odpoveďou na vytrvalé prosby svojich detí. On je spravodlivý. Či však nájde Syn človeka ešte takých ľudí pri svojom príchode? (18,8).
Akých môže nájsť? A akých by mal nájsť? Môže nájsť ľudí ako farizej, ktorí prichádzajú do chrámu na modlitbu, aby sa chválili pred sebou (v. 11 πρὸς ἑαυτὸν προσηύχετο·pred sebou, k sebe, zacielený na seba modlil sa). A ktorý vlastne od Boha žiadajú svoje vlastné potvrdenie. Aby Boh mal jasno pridávajú aj porovnanie: nie ako ostatní…ako aj tento mýtnik (v. 11). Teda musíš ma vypočuť a vyvýšiť. Je to postoj ty musíš mne, lebo ja som tebe toto a toto! Čistý biznis!
A akých by mal nájsť? Prvá odpoveď sa nachádza v podobenstve ako treba prijímať Božie kráľovstvo – samotného Boha: prijať ako dieťa (Lk 18,15-17). Malé dieťa dôveruje svojim rodičom, je úprimné, nie je v ňom falošnosť a je priamočiare. Toto musí charakterizovať tých, čo sa chcú modliť a modliť vytrvalo. Ďalšiu odpoveď dostávame v našom podobenstve. Mýtnik totiž je nielen úprimný a priamočiary – Bože buď milostivý mne hriešnemu! (v. 13) – ale aj spravodlivý! Neporovnával sa s inými ako farizej, ale s Bohom. Toto možno vytušiť z čítania medzi riadkami. Mýtnik sa porovnával s Bohom, s jeho spravodlivosťou a s jeho morálnym profilom. A zistil, že je vskutku hriešny. Nemôže sa postaviť pred Boha ako hrdina, lebo ním nie je. Stavia sa pred Boha ako dieťa, ktoré úprimne povie čo má na srdci. A ktoré nedôveruje svojim zásluhám, lebo sú pochybné. Dôveruje milosrdnej láske Boha – chesed.
Ježiš na konci dodá, že tento mýtnik odišiel domov ospravodlivený. Ak Boh niekoho ospravedlní, zároveň ho mení. Inými slovami, mýtnikovo ospravodlivenie sa prejavilo v jeho postojoch, v každodennosti – doma. Domov sa vrátil ospravodlivený. Grécke δεδικαιωμένος znamená urobiť spravodlivým, ukázať spravodlivým a nielen prehlásiť za spravodlivého. Čiže sa začal správať ako spravodlivý. Zmena!!!!
Z kontextu troch na seba naviazaných podobenstiev vyplýva, že viera je v prvom rade dôvera v Boha, ktorá sa prejavuje aj v modlitbe. V modlitbe, ktorá je odrazom vzťahu. Je to modlitba, ktorá porovnáva seba s Bohom a nie s inými. Ktorá je kritická voči sebe a je plná vďačnosti voči Bohu. V sebakritickosti sa ukáže odkázanosť na Boha ako je dieťa odkázané na svojich rodičov. Niet inej šance, len vložiť vlastné hriechy a slabosti do Božích rúk. Tu môže nastať zmena! V starozákonnej duchovnosti je na prvom mieste oslava Boha za konkrétne prejavy milosrdnej lásky samotného Boha:
Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. 2 Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. 3 Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; 4 on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou…
9 Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. 10 Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. 11 Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja. 12 Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. 13 Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja…
Dobroreč, duša moja, Pánovi.(Ž 102, 1-4.9-13.22c)
Róbert Jáger, 2017
