Zachejova nedeľa (Lk 19,1-10)

1 Potom vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. 2 A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, 3 zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. 4 Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. 5 Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“6 On chytro zišiel a prijal ho s radosťou. 7 Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človeku!“ 8Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným, a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ 9 Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. 10 Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ (Lk 19,1-10)

Ježiš prechádza Jerichom. Zachej ho chce vidieť a preto vylezie na strom. Je totiž nízkej postavy. Aj nízkej postavy. Je nízky aj niečím iným. Morálne. Pohoršujú sa na Ježišovi, že vošiel k hriešnikovi (19,7). Šéf vyberačov daní – hlavný mýtnik – bol nenávidený pre podvody a kolaboráciu s Rimanmi.
A tak, keď chce vidieť Ježiša musí prekonať nielen fyzickú nízkosť, ale aj morálnu… prekonáva prekážku, aby ho mohol vidieť. Napriek svojej dvojitej nízkosti musí sa prekonať a vyliezť hore!
Nám samým sa môže stať čosi podobné. V istých chvíľach aj my môžeme mať pocit vlastnej nízkosti: niekedy morálnej, niekedy pocit nízkosti kvôli neprijatiu, seba potieraniu či jednoducho pre menejcennosť z rôznych dôvodov. Niekedy táto nízkosť v nás je pestovaná poznámkami, pohľadmi, nedocenením zo strany okolia. Niekedy sami nevnímame svoju hodnotu, svoju veľkosť, lebo nikdy nikto nám nepoďakoval, nepochválil….
Tento pocit nízkosti paralyzuje a zabíja. Tlačí človeka k zemi a ťažko, ak vôbec, dokáže dvihnúť hlavu, aby pozeral k obzorom. V duchovnej sfére nás drží v dostatočnej vzdialenosti od Ježiša, lebo sa nepovažujeme za hodných.
Naša identita však je už daná. Voláme sa Božími deťmi a nimi aj skutočne sme! (1Jn 3,1) Sme stvorení na Boží obraz a sme vykúpení Kristovou smrťou a vzkriesením. Stali sme sa synmi a dcérami Boha, ktorého smieme osloviť Otec. Stali sme sa spoludedičmi Krista, ako nám to pripomína apoštol Pavol v liste Galaťanom (4,4-7).
Tí, čo sú pokrstení, Krista si obliekli (Gal 3,27). A to už nie je žiadna nízkosť. Naša duchovná postava nie je nízka! Nie sme hocikto, ale sme deťmi Boha!!! Vzťah syn/dcéra – otec znamená mať po svojom boku niekoho, kto mi verí. Kto ma pozná viac ako ja sám. Pápež František hovorí, že Boh je naším neodbytným fanúšikom. Fandí aj vtedy, keď sa nám zdá, že už sme na dne a niet možnosti úspechu. (https://w2.vatican.va/content/francesco/it/homilies/2016/documents/papa-francesco_20160731_omelia-polonia-gmg.html )
Židovská duchovnosť spočíva v neustálom spomínaní na Boha a vďaky vzdávaním. Každá modlitba sa začína požehnaním: Požehnaný si ty Pane, Bože náš, kráľ vekov, na veky! Tento prvok je súčasťou aj kresťanstva. Byzantská liturgia začína požehnané kráľovstvo Otca, Syna i Sv. Ducha teraz i vždycky i na veky vekov. Amen! Je dobré vždy začínať vďakou za to, že sme deťmi Otca. Že sme si obliekli Krista, že tým pádom Otec na nás pozerá skrze svojho vlastného Syna, ktorého rany nás uzdravili (Iz 53,5) a smrť zmyla naše hriechy (1 Kor 15,3nn). Takto nanovo objavíme vlastnú veľkosť a možnosť sa postaviť pred Boha ako jeho deti. A toto mení nás!

Róbert Jáger, 2017

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.