Nedeľa otcov – nedeľa pred Narodením (Mt 1,1-25)

6 velkonocna B 21 Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho. 2 Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, 3 Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares mal syna Ezroma, Ezrom Arama. 4 Aram mal syna Aminadaba, Aminadab Násona, Náson Salmona. 5 Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút, Obed Jesseho 6 a Jesse kráľa Dávida. Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy. 7 Šalamún mal syna Roboama, Roboam Abiáša, Abiáš Azu, 8 Aza Jozafata, Jozafat Jorama, Joram Oziáša. 9 Oziáš mal syna Joatama, Joatam Achaza, Achaz Ezechiáša. 10 Ezechiáš mal syna Manassesa, Manasses Amona, Amon Joziáša, 11 Joziáš Jechoniáša a jeho bratov za babylonského zajatia. 12 Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, 13 Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. 14 Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. 15 Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. 16 Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. 17 Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť a štrnásť od babylonského zajatia po Krista.

18 S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. 19 Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. 20 Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. 21 Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ 22 To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: 23„Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. 24 Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. 25 Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.

Isté príslovie hovorí, že kto nepozná svoju minulosť nemá súčasnosť ani budúcnosť. Je to hlboká pravda, lebo bez minulosti človek nemá identitu. A kto nevie kto je, kým je, ten sa do budúcnosti „vlečie“ trhaný mnohými bočnými vetrami – módou, cudzími vplyvmi a vlastnou žiadostivosťou v jej nespočetných odtieňoch.

Dlhý zoznam mien v dnešnom evanjeliu nám pripomína práve tento fakt. Ježišova minulosť sú dejiny Božieho zasahovania do dejín jednotlivcov a Izraelského národa. Stojí na konci reťazca ako jeho vyvrcholenie. Ak pozorne čítame mená a dokážeme si nájsť aj paralelné časti dejín (aj za pomoci Jeruzalemskej Biblie), potom zisťujeme, že tieto dejiny neboli vôbec prechádzkou po ružovej záhrade. Ani Abrahámove ani Izákove či Jakubove. Ani Dávid ani Zorobábel to nemali na ružiach ustlané. Rovnako ako ostatné biblické postavy – Mojžiš, Jozue, Izaiáš či Jeremiáš spolu so všetkými prorokmi. Jedno však mali spoločné: Boh ich neopustil. A oni vydávajú svedectvo o vlastnej skúsenosti.

Toto je spoločná identita týchto ľudí: Boh ich sprevádzal. Aj anjelovým pozdravom zmätená Mária či Jozef, ktorý nevie čo si počať s manželkou v požehnanom stave, zakúsili Božiu prítomnosť. Márii sa dostalo vysvetlenia a ona ponuku prijala (Lk 1,26-38). Jozefovi sa zjavil anjel vo sne, aby rozptýlil obavy (v.19-23). A obaja boli posilnení svetlom, ktoré dáva jedine Boh. Potom sa už neistota a beznádej stratili. Získali skúsenosť, osobnú skúsenosť, ktorá im síce budúcnosť nijako neuľahčila, ale ju urobila zmysluplnou. Lebo Boh je s nimi.

Dnešné čítanie z Matúša nás upriamuje aj na historicitu Ježišovej osoby. Nikto si ho nevymyslel. Jasne vidíme jeho korene – skrze mená predkov – zapustené do dejín Izraela. Okrem toho nám veľa prezrádzajú aj rímski dejepisci, ktorých naozaj nijako nemôžeme obviniť, že by boli kresťanskými propagátormi či ideológmi. Tacitus (Annals 15.44) spomína, že cisár Nero sa rozhodol zvaliť vinu za požiar na kresťanov, ktorí svoje meno odvádzajú do istého Krista, ktorého nechal popraviť Pontius Pilát, miestodržiteľ Júdey. Suetonius v životopise cisára Klaudia (Claudius, 25,4) vysvetľuje vyhnanie Židov z Ríma. Dôvodom častých roztŕžok je istý Christus, ktorému sa časť klania a časť zavrhuje. Plínius mladší, prokonzul Bytínie v malej Ázii (okolo 112 po Kristovi) píše cisárovi Trajánovi o kresťanoch, ktorí sa klaňajú istému Kristovi, a žiada od cisára usmernenie ohľadom ich vyšetrovania (Epistles x. 96). Historik Lucian rozpráva o kresťanoch, ktorí sa klaňajú mudrcovi, ktorý bol zabitý – ale oni tvrdia, že žije; nasledujú jeho učenie; sú si navzájom bratmi; a neklaňajú sa viac bohom Grécka. (“The Death of Peregrine”, 11-13, in The Works of Lucian of Samosata, transl. by H.W. Fowler and F.G. Fowler, 4 vols. (Oxford: Clarendon, 1949), vol. 4.)

Ku podivu nezaostávajú ani židovskí autori. Židovský historik Jozef Flávius v Starožitnostiach spomína smrť apoštola Jakuba, ktorý bol bratom Ježiša, ktorého nazývali tiež Kristom (Ant. XX; 9,1). Na inom mieste hovorí o Ježišovom trpkom osude (Ant. XVIII; 3,3). Babylonský Talmud spomína na tragický osud istého Ješuu, ktorého nemal kto obhájiť, hoci 40 dní a nocí zháňali svedkov, ktorý by sa ho boli zastali. Popravili ho ako čarodejníka v predvečer Paschy (Sanhedrin, 43).

Okrem tejto historickej hodnovernosti nám dnešné evanjelium ponúka aj výzvu. Výzvu objaviť seba, svoju identitu v identite biblickej. Pripravujúc sa na sviatky Vianoc, mohli by sme sa aj my sami zastaviť a položiť si otázku o vlastnej identite: kto vlastne som? Za koho sa považujem?

Krstom som prerástol vlastný tieň národnej, rasovej, či kultúrnej identity. Najprv som kresťan – christianos t.j. patriaci Kristovi. Alebo ako to majú Židia s Arabmi – nocrim t.j. patriaci Nazaretskému. Až potom príde moja rodinná, národná, kultúrna a profesionálna identita. Prečo? Lebo Boh sa priblížil aj ku mne. Je Emanuel – Immanu El : Boh s nami. Je to výzva priblížiť sa k Nemu. Zastaviť sa a v tichu ho osloviť. Znovu nadviazať možno stratený alebo zabudnutý kontakt. Skrze úprimnú odpoveď na otázku „za koho sa vlastne považujem?“ a „za koho považujem Ježiša?“ Aké miesto má v mojom každodennom živote? Je to čas prehodnocovania vianočných sviatkov. Čím viac sa vhĺbim do mojej skutočnej identity – som jeho dieťa – tým viac sa stanú Vianoce sviatkami pokoja: pre mňa i tých, čo sú okolo mňa.

Apoštol Pavol v liste Rimanom veľmi jasne pripomína identitu, ktorú sme získali skrze Krista: 5 A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali. 6 Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. 7 Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. 8 Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. (Rim 5, 5-8)
Svätý Ján Pavol II. nie náhodou nazval jedno zo svojich posledných diel Pamäť a identita (SSV 2005). Pamätať na to, že Kristus za mňa zomrel, aby som sa ja mohol postaviť pred Boha a povedať mu abba – otecko (Gal 4,6): priznávam, že robím tieto (konkrétne pomenované) hlúposti, hriechy a omyly. Ale dôverujem ti a vraciam sa k tebe. Lebo ty si sa zmiloval aj nad väčšími lotrami. Pavol je nesmierne pravdovravný: Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dostalo sa mi milosrdenstva! (1 Tim 1, 12-13)

Kto nepozná svoju minulosť, nemá súčasnosť ani budúcnosť…

Róbert Jáger, 2015

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.