1 Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, 2 tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. 3 A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. 4 Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. 5 A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. 6 Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. 7 Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, 8 lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. 9 Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. 10 A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. 11 Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. 12 Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. 13 Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. 14 Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. 15 Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. 16 Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. 17 Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. 18 Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta 19 a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde. 20 No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, 21 aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. 22 A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno.
Ježišova modlitba za učeníkov, aby ich Otec zachoval a aby v učeníkoch bol Ježiš oslávený má svoj hmatateľný a praktický výsledok. Ježiš sa modlí za Cirkev, za spoločenstvo veriacich. A v tomto spoločenstve je Ježiš oslávený! Ako?
Keď Ježiš rozpráva o Cirkvi, rozpráva o rodine. „Vy viete, že mocní tohto sveta panujú nad národmi……medzi vami to tak nebude. Kto chce byť prvý, nech je sluhom všetkých…Ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale slúžiť…“ (Mt 20,25-28) V rodine sú to rodičia, ktorí posluhujú svojim deťom i starým rodičom, a predsa oni sú prví! Podľa nich, podľa rodičov, sa identifikuje rodinné spoločenstvo. Rodičia – hoci slúžia a mnohokrát drú – reprezentujú rodinu navonok pred svetom ako celok! Ježiš upriamuje pozornosť na životný štýl: štýl služby. Pri poslednej večeri to definitívne potvrdí:
Pri večeri Ježiš vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný…. Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im:
„Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: »Učiteľ« a: »Pane« a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte. (Jn 13, 4-5.12-17)
Umývanie nôh – najupokorujúcejšia služba vyhradená pre otroka – je zmyslom nielen Eucharistie, ale celého Ježišovho života a preto aj života učeníkov: dal som vám príklad! Blaženosť neprichádza z informácie, ale z konania. Keď to viete a ak podľa toho konáte, ste blahoslavení!!! (v. 17)
Musíme sa pýtať, ako sa nám darí vytvárať takéto vnútorné vzťahy v rámci našich spoločenstiev. Respektíve, čomu sa musíme vyhýbať, aby sme sa nevzdialili tomuto ideálu. Cirkev a jej vnútorný život závisí od nás! Boh dal všetko, urobil všetko pre to, aby sme mohli žiť tento ideál! On nás drží v náručí. Avšak sme slobodné bytosti, preto sa vyžaduje aj naša spolupráca. Sv. Augustín píše: Vek tela nezávisí od vôle. Nikto nerastie v tele kedy sa mu chce rovnako, ako nikto sa nerodí vtedy, kedy chce. Avšak tam, kde narodenie závisí od vôle, tam aj rast závisí od vôle. Nikto sa nerodí z vody a Ducha, ak to nechce. A teda keď chce, rastie. Ak chce, hynie, vysychá. (Trattati sulla prima lettera di Giovanni, 3,1-5). Závisí vskutku od nás, či Ježišov životný štýl vo mne bude rásť a mocnieť, alebo začne hynúť, strácať sa. A nakoniec zostane už len názov „kresťan“, „Ježišov učeník“, ale bez obsahu. Karikatúra.
Rast a realizácia rodinného prostredia medzi učeníkmi si vyžaduje denné rozhodnutie sa za Krista! Deň čo deň nanovo. Existujú úskalia. Apoštol Ján o nich píše veľmi konkrétne: Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani pýcha bohatstva nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky. (1 Jn 2,16-17). Sám Pán bol pokúšaný v týchto veciach a jeho postoje nás učia.
Žiadostivosť tela – „urob z týchto kameňov chlieb“ (Mt 4,3) – odmietol slovami nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst! (Mt 4,4)
Žiadostivosť očí – „zhoď sa dolu, veď ťa budú nosiť na rukách“ (Mt 4, 6) – urob teda zázrak, nech je to viditeľné, obdivovateľné! Na toto pokúšanie odpovedal nebudeš pokúšať Pána (Mt 4, 7)
Pýcha bohatstva (prehnaná, chorobná ambicióznosť) – „toto všetko ti dám, keď sa mi budeš klaňať!“ (Mt 4, 9) Ježiš odmieta slovami Písma Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu slúžiť! (Mt 4, 10)
A v tomto všetkom ti Pán ukazuje ako sa máš zachovať, ako máš odpovedať, keď príde žiadostivosť v tej, či onakej forme. (porov. Augustín, Trattati sulla prima lettera di Giovanni, 2,8-14). Môžeme si všimnúť, že otcovia Cirkvi a prvé komunity boli ostražití, aby nepadli do klamstva žiadostivosti tela a vyvarovali sa tomu sýteným duše a srdca Božím slovom. Nemali ambície robiť bombastické veci – veľa ľudí, veľa akcií, štatistiky – ale zostávali nohami na zemi a sústreďovali sa na podstatu. Aby nikto nezostal sám. Aby dokázali podať pomocnú ruku. A nakoniec jediný princíp, ktorým sa riadili bol Pán a jeho príklad. Žiadna ambicióznosť ovládať, manipulovať, vnucovať svoju predstavu, hrať sa na dokonalých a majstrov sveta, viazať ľudí na seba a nechať sa obdivovať. Očisťovali svoje srdce od týchto žiadostivostí. Deň čo deň, vždy nanovo.
Iba takto budeme aj my schopní vidieť podstatné a nepodstatné veci. Takto máme šancu sa vyhnúť velikášstvu, opájaniu sa číslami a štatistikami, nenecháme sa oklamať a strhnúť pompéznosťou a zostaneme na ceste jednoduchosti a pokory. Pochopíme, že liturgia a modlitba je zdroj života a služby. A vystúpiac z liturgického priestoru naozaj budeme slúžiť tak, ako to ukazuje pápež František. Moderný symbol vystihuje trefne biblické posolstvo o spoločenstve veriacich: poľná nemocnica, ktorá ošetruje, dvíha a stavia na nohy, sprevádza a zachraňuje! Lebo jediné evanjelium, ktoré sú ochotní dnes ľudia čítať, je život kresťana. A presne v ňom je Ježiš oslávený!
Budeme mať ochotu kriticky sa pozrieť na seba?
Róbert Jáger, 2015
