Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.
(Lk 2,41-52)
Pri pohľade na obraz si človek niekedy neuvedomuje rám, ale ten má svoju dôležitosť. Nie je to inak ani v tomto prípade. Príbeh Ježišovho stratenia a nájdenia v jeruzalemskom chráme je orámovaný zmienkou o Ježišovom raste. Najprv je to súhrnný opis Ježišovho rastu v Nazarete po návrate svätej rodiny z Jeruzalema, kde nad Ježišom zazneli proroctvá Simeona a Anny. Ježiš rástol a mocnel v múdrosti (sofia) a Božia milosť (charis) bola s ním (Lk 2,40). Na konci príbehu je opäť súhrn Ježišovho dospievania po návrate z Jeruzalemského chrámu, kde prekvapil nielen učiteľov Zákona, ale aj svojich rodičov. V tomto druhom súhrne sa opisuje Ježiš opäť ako ten, ktorý sa vzmáha v múdrosti (sofia) a milosti (charis) a dospieva vekom (Lk 2,52). Toto orámovanie múdrosťou a milosťou dáva tušiť, že aj na obraze budú tieto motívy prítomné. A skutočne v strede celého príbehu je údiv. Učitelia žasnú nad jeho rozumnosťou a odpoveďami a kým Ježišove otázky a odpovede udivujú jeho vzdelaných poslucháčov, Ježišova pozícia medzi týmito učiteľmi udivuje prichádzajúcu Máriu s Jozefom.
Ježiš sedel medzi učiteľmi. Bola to dosť nezvyčajná pozícia. V jednom zo stĺporadí, pravdepodobne v Šalamúnovom, ktoré bolo postavené na počesť Dávidovho syna kráľa Šalamúna, Ježiš ukazuje svoju múdrosť. Nie je tu však použité slovo „sofia“, ale významovo podobné slovo „synesis“, ktoré označuje bystrosť umu, chápavosť, rozvážnosť a dôvtip. Táto pozícia prekvapuje Ježišových rodičov a strach o Ježiša sa mení na obavu, že nie všetkému rozumejú, čo sa deje okolo. Je to príznačné pre Lukášovo evanjelium, že Mária je postupne uvádzaná do tajomstva svojho syna. Najprv počuje slová anjela, potom si to ide potvrdiť k Alžbete a dozvedá sa nové veci o ňom, aby neskôr po pôrode sa od pastierov dozvedela ďalšie podrobnosti o svojom „novom príbehu“. Potom počuje v jeruzalemskom chráme proroctvo Simeona a Anny o Ježišovi. A teraz opäť v chráme po bolestnom hľadaní počuje a vidí svojho syna v úlohe, ktorú nečakala. Aj tu sa Ježiš osvedčí ako bystrý a rozumný chlapec a svojou otázkou ukazuje svojim blízkym nové horizonty, aj keď im ešte nerozumejú. Máriinou odpoveďou je zachovávanie všetkých týchto slov, skúseností a pocitov v jej srdci. Stáva sa tak prvou učeníčkou svojho syna, ktorý presahuje ľudské kategórie a – ako to neskôr sám o sebe povie – je „väčší ako Šalamún“ (Lk 11,31).
© Štefan Novotný 28.12.2012
Nedeľa Svätej rodiny – slovo k evanjeliu
