Poďte, pozrieme si video,

zavolal ocko na deti v nedeľu popoludní, keď už raz nevedel, čím by ich zaujal. Mamka mala službu v nemocnici a bez nej to nebolo ono. Vonku sa ísť nedalo, lebo tam bláznila meluzína a televízne stanice točili dokola tie isté filmy. Nuda.

“Tak idete?” zopakoval svoju poloprosbu, polorozkaz ocko.

“Pozerať video?” zahundrali takmer jednohlasne deti.

“Nuda. Nechce sa mi,” skúsil protestovať junior, no keď videl, že všetci už sedia na gauči, pridal sa aj on.

Na obrazovke sa najprv objavil ocko. Bol dosť srandovný. Na hlave mal veľa vlasov. A mamina? Tá bola ešte srandovnejšia. Vlasy mala vyčesané do takého čudného drdola. Teraz drdol nenosí. Je nakrátko.

A potom ho zbadali. Uzlíček a v ňom dieťatko. Pokojne si spinkalo, iba občas si drobunkou pästičkou prešlo po nose.

“Som to ja? Som to ja?” ozývalo sa takmer jednohlasne z gauča, no ocko im nič nevyzradil. Sledovali video s očkami dokorán. Poniektorí aj s ústami. Keď začal kňaz liať drobcovi na hlavu vodu, vtedy ten spustil rev ako tur. Mamka mala čo robiť, aby ho utíšila.

“To si ty, to si ty,” ozývalo sa takmer jednohlasne z gauča.

“Utíšte sa,” povedal nežne ocko, “teraz príde to najkrajšie.” Deti stíchli a napäto čakali na to najkrajšie. Kamera zaostrila na ocka aj na mamku, ktorí začali nahlas odriekať: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.”

A potom sa to stalo. Keď sa rodičia domodlili, kamera zaostrila na bábätko.  To veľa nerozmýšľalo, otvorilo očká a usmialo sa od ucha k uchu na celý svet.

Deti ani nemukli. Pozerali najprv jeden na druhého a potom na ocka. V očkách im svietila jediná otázka: “Kto je na tom videu?”

© Júlia Hubeňáková

28. 12. 2014, Nedeľa Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.

V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.

Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“

Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo.

Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“

Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.

A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta.

Chlapec rástol a mocnej, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom. Lk 2, 22-40

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.